uvedomujem si, aký je život , že dnes sme tu, zajtra nemusíme.
Čím som staršia, tým viac mi dochádza, že s časom nejde súťažiť. Stále vyhrá. Je však možné nájsť kompromis. Nachádzať chvíle, keď je na oblohe dúha, keď máme vo svojom vnútri búrku pocitov, no napriek tomu cítime, že nás niekto chráni. Časom však zistíme, že prežiť hurikán životných zmien musíme zvládnuť sami. Kráčať a prestať sa obzerať za tým čo bolo. Nechať slnku vysušiť mláky v našich očiach, zahojiť dušu, ísť ďalej. Tí, ktorí s nami mali zostať, zostanú, bez ohľadu na to, či prší alebo svieti slnko.
Vraj len človek vyrovnaný s minulosťou môže rásť. Ja sa však často pýtam samej seba, je možné definovať minulosť, keď občas sa sprítomní cez ľudí, ktorí sa nám vrátia do života? Úlomky črepov, letokruhy na strome, ktoré nám ukazujú našu vnútornú silu, dôvod prečo sme sa rozhodli kráčať ďalej (bez nich). A niekedy sú len impulzom viac si vážiť moment, ktorý je tu a teraz , s ľuďmi ktorí pri nás stoj, ale na druhej strane sme silní sami prežiť búrku ..., lebo o sekundu to bude minulosť. Ďalší letokruh na ose nášho života. Staneme sa silnejšími, pri vedomí nehľadieť dozadu ...
