Nekončiace, a tak jasné. Veriť, že tam niekde v diaľke je náš cieľ. „Každý deň žijem na 100%, keď nie na 150%“, povedala mi minule blízka kamarátka. Pripútaní žijeme dni, mesiace.. Pálime mosty a hasíme „nevydarené“ pokusy. Žijeme prirýchlo, bez návodu na použitie, s obmedzenou zárukou šťastia, hodnôt, ktoré ho tvoria. Chceme mať veľké veci, zabúdame však na maličkosti. Maličkosti, ktoré lepia zlomené srdcia, pomáhajú sa usmiať, dávajú nádej (takú reálnu). Veľakrát človek verí, ale neverí sebe. Zabúda na „hymnu“, ktorá ho mala sprevádzať do cieľa, živí v sebe čierne vrany, ktoré mu vyďobávajú vnútro. Niekedy však musí človek prežiť búrku, aby si vážil slnko.
Malé skutky pochádzajú zo strachu, veľké sú znamením, že sme zas o čosi silnejší ...
