Niekedy sa hovorí, že dotyčný/á stretla osudového človeka. Takého, s ktorým si vie povedať všetko slovami, i bez nich. Potom však nečakane títo ľudia z nášho života odídu, zanechajú dieru, pocit samoty, nenaplnené (spoločné) sny.. To všetko vníma najmä naša duša, naše vnútro, my ...pýtame sa nekonečne veľakrát „prečo?!“ hľadáme, skúmame, snažíme sa „to“ utopiť v poháriku ...
Vraj ľudia odchádzajú z nášho života vtedy, ak nám už odovzdali, čo mali... Len keby to tak nebolelo..Všetko dobré je ako minerálka, prchavý nápoj, ktorý sa po čase stane obyčajnou vodou..Vodou čistou, ako sú duše nám blízke – priatelia. Občas však každý z nás potrebuje pohár naplniť novou minerálkou – momentmi, ktoré robia život zaujímavejším a nás šťastnejšími...
šialeny človek, ktorý rád rozveseľuje ľudí navôkol no na druhej strane krehký človek, ktorý potrebuje pocit, že je ľúbený. taká malá cica ;)
Zoznam autorových rubrík: kratke úvahy, Súkromné, Nezaradené