Raz za čas sa prichytím, že pozorujem ľudí, len tak ...Pozerať a pozorovať ich, no nepoznať ich a konfrontovať ich tak (ne)priamo s tými, dennými, blízkymi. Premýšľala som nedávno nad tým, že človek je ako mozaika príbehov, do ktorého vkladajú iní ľudia, tých, čo stretne isté posolstvo, ovplyvňujúc (ne)vedomky jeho cestu k cieľu. Na druhej strane však stojí protipól tých, ktorí z nášho života odišli, mysliac si, že nastálo, ale nie ...Odišli, ale vrátili sa. Sú ako motýle, ktoré sa vznášajú nad kvetinami, prichádzajúcou búrkou odletia, ale pri prvých slnečných lúčoch sú naspäť. Veľakrát som mala v hlave otázku „načo?“. Nedávno som sa však pozrela dostratena a ocitla som sa vo vákuu medzi citmi a raciom, tzv. tlmený pád na dno sprevádzaný zdanlivo plytkým pohľadom na realitu. Prišli bez očakávania, spontánne ako úsmevy malých detí v dnešnej električke, ale aj smútok v očiach neznámych, bez možnosti ho správne prečítať.
Sú minulými spomienkami, stopami v piesku, ktoré sme predtým prečítať nevedeli. Dúhou, ktorá pominie, ale liek pre chorú dušu, aby sa znova smiala, pomocnou rukou topiacemu, kľúčom, kde jeden dvere zatvárame, ale môžeme otvoriť iné..., aby sme boli o niečo lepší, skúsenejší, naučili sa čítať medzi riadkami ...príbeh ľudí, čo stretneme.
