okamih

 Viera v lepšie zajtrajšky a ešte lepšie dnešky. Mnohí chceme prehĺbiť priepasť minulosti, ale bojíme sa, aby sme sa neutopili v lacných sľuboch a víziách budúcnosti. 

Sme však ako kvety, milujúce lúče slnka, ktoré nás zohrievajú, tak ako láska, ktorú cítime, ako kvapky dažďa, aby sme pri dúhe mohli vidieť jasne všetky jej farby... sme ovplyvnení časom, ktorý si (niekedy) nevážime, lebo veríme, že on počká. Ako plynie zistíme, že len on nie ...My však môžeme zastať a povedať si faustovské „postoj chvíľa, aká si krásna..“Priezračný okamih jedinečnosti, ktorý sa už nikdy nevráti, možno (už) len ako spomienka „až dozrieme“, ale dnes je tu pre nás ako možnosť zmeniť svet, nie ten vonkajší, ale aspoň ten náš určite.