sínusoida

Len raz však zabudneme zavrieť okno, keď zúri búrka v našej duši, zlyháme. Po čase však znova svieti slnko, dúha rozjasňuje tváre, ale niekde ostala jazva. Jazva, do ktorej nasypať soľ je jednoduchšie ako čokoľvek iné.. Chceme vrátiť čas, ale ten ako naschvál plynie ešte rýchlejšie, akoby nás upozorňoval, že minulosť sa zmeniť nedá. A to, čo sa stalo ostalo tam. Možno aj to je akýsi recept ako sa pohnúť vpred, aj keď hlave mame víchricu a v srdci rozbúrené more. Je len na nás či dovolíme, aby nám víchrica všetko zničila alebo to budeme brať ako znak , všímajúc si viac prítomnosť. Lebo moment zlyhania môže zboriť všetko, ale nádej na nové šance je lúčom slnka osvetľujúci náš ďalší smer. [/content>