Už nespočítateľne veľa ráz som sa pýtala otázku „prečo?!“, keď sa mi nedarilo, ale málokedy to vo mne zaznelo počas tej hornej, nazvime to „šťastnej“ časti sínusoidy mojej existencie. Vraj bežný človek je spokojný, ak všetko funguje, racionálny neustále prehodnocuje, zasnený nepremýšľa. Mnoho z nás sa však nachádza v akomsi vákuu medzi tým, všetkým...Nechceme sa pozerať vzad, lebo vieme, že nás to brzdí, no bojíme sa pozerať dopredu, lebo je to korčuľovanie na tenkom ľade. Strach.
Nejaký ten víkend dozadu, počas večerných „analýz“ som zistila, že mnohí z nás žijú extrémne. Extrémne rýchlo ako na húsenkovej dráhe svojich pocitov, (ne)splnených snov , viet s otáznikmi, nedopísaných životných kapitol... Vietor myšlienok tak mení náš pohľad na svet, ľudí. Loď zvanú život si kormidlujeme samy, naším srdcom.
Zlé dni nám naznačujú zmeniť smer, tie dobré, slnečné odovzdávajú posolstvo: Žiť najlepšie ako vieme.
