Žiť s vidinou svetlejšich dní je ako žiť život slepca, ktorému hovoria ako vyzerá slnko.
V existenčných rovinách sa každý z nás stretáva s obrovským množstvom príbehov.
Niekto nám svoj príbeh povie pohľadom, iný pri pohári vína a niekto ten príbeh zdieľa s Vami.
Nerozpráva o tom, ale vo vnútri cítite blízkosť tejto duše.
V dnešnej dobe je však takýchto "zrkadiel" čoraz menej. Ľudia sa boja vidieť svoj odraz, lebo vedia, že žijú v dobe, ktorá ospravedlňuje ich hriechy kúpou drahých darčekov, medových slov ...a pritom. Pritom sa ich nohy kolísaju nad jamou ich svedomia.
Ľudia tak investujú do druhých s vidinou narovnania si vlastnej duše a popritom sa strácajú v bahne starostí iných.
Boja sa plávať proti prúdu, aby nezostali sami a osamelosť pred PC argumentujú potrebou "zrovnať si hlavu".
Život nepíše príbehy so šťastným koncom.
Každý nesie svoj kríž, každý z nás pozná pocit, keď už nemôže... Lebo fúka silný vietor.
Možno práve vtedy je čas sa zastaviť a viac vnímať. Napriek búrke emócií.
Možno zastaviť neznamená stagnáciu, ale naopak silu, začať písať príbeh založený na pilieroch vlastného vnútra: vďaky, úcty a vytrvalosti..
