Aspoň tak mi to interpretovali, tak som ňou chcela byť: veselá, usmievavá, dôvtipná, občas rozmarná, ale stále obľúbená. U všetkých, pre všetkých #everyday #keepsmiling.
A potom to prišlo. Realita.
Keď zistíš, že prídu prekážky v živote , ktoré musíš v živote zvládnuť. Sama. Slzy, resp. „smiech cez slzy“ je tvojou rutinou, lebo ľahšie sa je usmiať ako vysvetľovať. Zisťujem že, my, princezné, to máme v živote ťažké. A možno ani takými princeznami nie sme, veď chceme byť emancipované ... Napriek tomu chceme byť obletované, s pocitom, že nám niekto dvorí, a pritom realita 21. storočia je úplne niekde inde. Stačí sa pozrieť do zrkadla. Väčšina z nás vidí uplakané oči, ale kráča ďalej , lebo smútok a slabosť dnešný svet berie ako dôvod zašliapnuť ...
Nasadiť úsmev a byť silná. Aj na pokraji rozlievajúceho sa pohára vína, ktorý garantoval, že vám vydezinfikuje dušu. Pravdou je, že pri naplnení pohára až po okraj vidíme jeho skutočný obsah. Tak je to aj s ľuďmi. Hraničné situácie ukazujú charakter. Komfortná zóna ho preveruje. A vtedy vidíme, komu sme začo skutočne stáli ..., najmä sami sebe. A potom vidíme, že sú tu ľudia, ktorí sú s nami, nech sa udeje čokoľvek, stopy v piesku, zotrvávajúce po búrke, viera v lepšie začiatky ..
Aj keď nie sme prototypom princeznej, veriacou ideu „žili spolu až do smrti“ ...Možno máme byť Xenou, tou ktorá vydrží všetko, lebo je „zocelená z ocele. Ukázať svetu, aká je silná a každým pádom sa posúva vpred. Lebo vie, že len opätovné výzvy ju budujú byť lepšou (pre seba). Vnútorne presvedčenou zvládnuť blížiacu sa zimu.