V jeden chladný večer, keď obaja sedeli v električke, ktorá ich viezla domov, každého iným smerom Tam, kde už šťastie zatváralo dvere a nádej bola jediné svetlo, ktoré im dávalo silu ráno vstať, nasadiť úsmev a kráčať vpred. Aj dnes pípla SMS, u oboch v rovnaký čas „18:12 je chladno, co len tak hodit vecer rec?“
Vtedy trúfalo civela na mobil. Koľkokrát správy pre neho ostali v konceptoch, ale myšlienky prehlušovali mestský hluk aj hudbu v jej ušiach.
Stretli sa. Jeho vôňa ju omámila hneď, aj keď sa nijak špeciálne neprivítali len „suchým ahoj“. Viac nechcela, aj tak už topila ľady vo svojom polámanom vnútri. Popíjali svetlé ružové v neďalekej reštaurácii. Čo téma, to búrlivá debata, odpovede na otázniky. Ale aj nedokončené výpovede. Prerozprávali celý večer. Sem - tam sa ich ruky dotkli. Možno to zavibrovalo v ich „podvedomí“, ale navonok nevykazovali žiadne stopy. Nechceli, veď načo aj.
Bol čas ísť. U oboch hral podstatnú prioritu, bez ktorého by sa ich pyramída zosypala. Domov odchádzali tak, ako prišli. Iba tak, neočakávajúc niečo viac. (Ne)vedeli však jedno, že takéto stretnutie nebude posledné ...
