Možno si poviete, že sa ľutujem a možno máte pravdu. A možno to každý vidíme inak. Niekto optikou tragika, ďalší idealistu. Ja som si však uvedomila, že sú cesty kam “vlak nejede”. Vákuum, ktoré páli mosty, ale otvára dvere novým (lepším) zajtrajškom.
Priznávam. Bolí to. Tá katarzia duše. Ale o to rýchlejšie sa tie rany hoja. Žiadna soľ ich znova neroztvorí.
Sú to také skamania, podobné letnej búrke. Prečistí sa vzduch a s väčšou radosťou potom v nemom úžase obdivujem dúhu a cítim vďačnosť. Takú, ktorá sa nedá opísať slovami, človek ju musí zažiť. Nebáť sa poučiť sa z minulosti , nebáť nechať kvapky sĺz ...cez všetko, čo by nás chcelo obmedzovať.
Nevzdať sa a nebáť (sa) konfrontovať. Aby keď znova vyjde slnko sme boli silnejší, slobodnejší. Uvedomujúc si čaro okamihu, ktorý je cestou k niečomu lepšiemu ...
