Žijeme v pohnutých časoch. Mám znepokojujúci pocit a história je mi svedkom, že ak sa pozrieme na prvé dekády posledných niekoľkých storočí, vždy bol svet účastníkom výrazných zmien, ktoré nevyhnutne nepriniesli očakávané výsledky. Aj v súčasnosti sú ľudia na Západe, v arabskom svete alebo na Ďalekom východe plní očakávaní, ktoré žiaľ podľa môjho názoru nebudú naplnené. Aspoň nie hneď. Zmeny, ktoré ľudia spustia nie sú nikdy dostatočne kontrolovateľné a nesú v sebe množstvo nezamýšľaných dôsledkov. Je skvelé, že ľudia vyrážajú do ulíc na celom svete. Ešte krajšie znie odchod dlhoročných diktátorov po dobrom alebo zlom. Či nebodaj vznik hnutí ako je pravicové Tea Party alebo ľavicové Occupy Wall Street. Lenže rýchle zlepšenie existujúcich podmienok nie je možné. Rozdiely sú gigantických rozmerov. Také rozsiahle komplexné procesy, ktoré sú v pohybe v 21. storočí, ešte svet nikdy predtým nezažil. Celkovo je badateľný jav, že svetové hospodárstvo a jednotlivé štáty, hľadajú novú ako mocenskú tak ekonomickú rovnováhu síl. A preto sa očakávajú pomalé a dlhé roky stagnácie.
Ono je to celé smutno smiešne. Politici sa snažia vehementne v dobrej viere zabrániť padnutiu vyspelých ekonomík prijímaním krátkozrakých opatrení, ktoré naozaj len kupujú čas. A ľudia idú do ulíc žiadať to, čo im politici nevedia dať a používajú jednoduché heslá obviňujúce kapitalizmus zo zlyhania. Také jednoduché to ale nie je. Západ, ale aj ostatné ekonomiky trápia štrukturálne problémy, ktoré je zložité vyriešiť, keďže sa dlhoročne odsúvali na poslednú koľaj. Dobrým príkladom beznádeje elít je nedávne preberanie Nobelových cien za ekonómiu. Páni laureáti neboli schopní odpovedať na otázku ako riešiť súčasnú dlhovú krízu ako v Európe tak v USA. A začali sa vyhovárať na potrebnú analýzu dát a rôznych matematických modelov.
Celý Západ je po uši v dlhoch. Súčasná kríza sa nazýva aj krízou západnej civilizácie, kde výstižným príkladom je aktuálne trápenie Atén a Ríma, ktoré sú kolískou celej danej kultúry. Za Atlantikom sú veci ešte horšie, lenže USA momentálne využívajú zlú situáciu v Európe na zakrytie ich problémov. Verejný dlh USA je v súčasnosti na úrovni 100 % HDP, kým pred štyrmi rokmi bol na 62 %. Do roku 2016 má narásť na 115 % HDP. Ale americkí ekonómovia v tom nevidia problém, keďže USA si môžu natlačiť peňazí koľko chcú na rozdiel od Talianska či ostatných zadlžených krajín eurozóny. Lacné peniaze vytvorili súčasnú krízu a ďalej ju aj prehlbujú. Nikto z povolaných nechce vidieť do očí bijúcu dlhovú špirálu.
Späť k ľuďom v uliciach napr. v USA. Ich konanie je pochopiteľné. To čo im odmalička bolo vštepované ako americký sen, už nie je realitou, tak sa prirodzene bránia. Hovoria to dokonca sami republikáni. Mobilita smerom do vyšších vrstiev od samého spodku je žiaľ problémom americkej spoločnosti. Kríza a lacné peniaze zredukovali strednú vrstvu a zväčšili rady chudobných. Paradoxne je situácia lepšia podľa nespočetných štúdií u nás v Európe či v Kanade. Vzorové krajiny ako Nemecko, Švédsko, Holandsko či Dánsko majú najlepšie možnosti, čo sa týka mobility smerom hore. Ako hovorí Fareed Zakaria, aby bol americký sen opäť realistický, je potrebná dôstojná zdravotná starostlivosť a výživa pre deti, dobré verejné vzdelávanie, kvalitná infraštruktúra - vrátane širokopásmového internetového pripojenia - na pripojenie všetkých regiónov a všetkých ľudí na lepšie využitie príležitostí na trhu. A samozrejme flexibilná a konkurencieschopná slobodná ekonomika. A ja dopĺňam ešte vyššie úrokové sadzby, teda reštriktívnu monetárnu politiku v rôznych formách. Bola by to cesta lepším smerom.
Zdroje:
http://www.thedailybeast.com/newsweek/2011/11/13/europe-s-financial-crisis-is-headed-to-america.html
http://www.economicmobility.org/assets/pdfs/PEW_EMP_US-CANADA.pdf
