Čína je síce najväčším svetovým znečisťovateľom, ale jej predstavitelia si uvedomovali a naďalej uvedomujú, že ich čaká splnenie obrovského záväzku do budúcnosti ohľadom vyvíjania iniciatív a riešení obrovských ekologických problémov. Aj preto sa Čína postavila pozitívne ku koncepcii trvalo udržateľného rozvoja a formálne ju prijala prostredníctvom záverov svetovej Konferencie o životnom prostredí a rozvoji, najmä inkorporovaním akčného plánu Agendy 21, ale aj pristúpením na mnoho ďalších dohovorov.
Je potrebné si uvedomiť, že vplyv Číny v globálnom svete je taký výrazný, že koncepcia TUR by bez Číny možná nebola. Čiže TUR je v záujme Číny, tak ako je v záujme globálneho spoločenstva. Od formálnych krokov prešla aj k reálnym skutkom a to krátko po Svetovom summite v roku 1992. V auguste toho roku prijala čínska vláda desať opatrení týkajúcich sa životného prostredia a rozvoja. Uvádza sa tam, že cesta trvalo udržateľného rozvoja je prirodzeným pokračovaním vývoja v Číne v budúcnosti.
V roku 1994 bola sformulovaná a publikovaná Biela kniha o populácii, prostredí a rozvoji v 21. storočí alebo aj skrátene označená ako Čínska Agenda 21, ktorá stelesňuje čínsku stratégiu TUR. Bol to do očí bijúci počin v porovnaní s ostatnými krajinami a Čína si vyslúžila veľké množstvo prejavov uznania od najvyšších zodpovedných predstaviteľov OSN. Aj vďaka nej sa mohla rozbehnúť masívna legislatíva a inštitucionalizácia TUR, ktorá prekvapila zvyšok odborného a laického sveta.
Koncepcia TUR má legislatívnu oporu v Ústave Čínskej ľudovej republiky alebo v Zákone o ochrane životného prostredia z roku 1989. Inštitucionalizácia je taktiež veľmi dôležitým procesom. Kvôli závažným environmentálnym problémom bola vytvorená inštitúcia Komisie pre ochranu životného prostredia a prírodných zdrojov na platforme čínskeho najvyššieho zákonodarného orgánu. Jej primárnou úlohou je formulovanie a posudzovanie návrhov zákonov v súlade s potrebami ochrany životného prostredia a prírodných zdrojov, ako aj organizovanie návštev k danej problematike na úrovni parlamentov cudzích krajín. Ďalej si dovolím spomenúť hierarchicky nižšie sa nachádzajúcu Komisiu pre ochranu životného prostredia, ktorá pôsobí na celoštátnej, ako aj na lokálnej úrovni alebo Štátnu agentúru pre ochranu životného prostredia, ktorej kompetenciou je celkový dohľad a administrácia nad environmentálnou ochranou v krajine.
Okrem týchto inštitúcií existujú mnohé iné pracoviská. Zaujímavé sú enviromentálne odbory podnikateľských spoločností, ktoré sa nachádzajú v rôznej forme prakticky u všetkých podnikov. Verejná kontrola založená na občianskej iniciatíve nadobúda na význame už od 90. rokov. Vďaka nej sa rozvinuli aj mimovládne organizácie, ktoré sa snažia upozorňovať na enviromentálne problémy. Významná inštitúcia ktorá prijíma dané podnety je Štátny úrad pre sťažnosti.
Toľko k formalitám, zámerne som sa rozpísal, aby bolo vidieť, že štátna byrokratická mašinéria „šliape na plné pecky". Formálne by mala byť koncepcia TUR v poriadku, poďme teda na konkrétne projekty z oblasti TUR, ktoré sú v Číne v súčasnosti na vzostupe. Ide o značné množstvo projektov a rôznych druhov vylepšení, ktoré majú prevratný charakter. Prečo ale tak veľmi tieto projekty preferujem? Lebo teória trvalo udržateľného rozvoja je nepochybne veľmi dôležitá, len niekedy je jej najväčším nedostatkom, že jej chýba takpovediac „ťah na realitu". Čo týmto slovným spojením myslím?
To, že takýmto teóriám chýba jeden veľmi dôležitý aspekt, akým sú konkrétne ciele alebo riešenia. Hovorí sa v nich len o určitých plánoch, odporúčaniach, ktoré nemajú najstriktnejšie chápaný záväzný, ale len všeobecný charakter. Nedovolím si znevažovať ich opodstatnenosť pre medzinárodné spoločenstvo a pre stanovovanie dlhodobých cieľov, ktoré sa väčšinou aj tak nestihnú naplniť. Sú potrebné, ale rýchlejšie a konkrétnejšie riešenia sú reálne projekty, ktoré sa snažia realizovať jednotlivé štáty na ich postihnutých územiach. Presnejšie hovorím o vykonaných skutkoch, ktorých výsledky sa dajú jednoznačnejšie vyjadriť a kvantifikovať. Tieto rozličné projekty majú významný praktický rozmer. Na prekvapenie mnohých a aj na moje vlastné počudovanie (dostávame sa k meritu veci), Čína je jednou z týchto krajín, a teda vydáva nemalé prostriedky na množstvo technologicko-vývojovo náročných projektov, ktoré majú prispieť k ochrane životného prostredia a zlepšeniu kvality života.
Jedným z týchto projektov je „ecocity", ktorý je stelesnením podrobného vykonania akčného plánu Agendy 21 na lokálnej, konkrétnejšie mestskej úrovni. Od roku 2006 plánuje Čína výstavbu ekologicky čistého mesta Dongtan. Je to obrovský projekt, ktorému vo svete v súčasnosti konkurujú len Spojené Arabské Emiráty s ich Ecocity Masdar na púšti Abu Dhabi. Obidva projekty sú v štádiu príprav. Čínsky projekt pripomína nespočetné množstvo ekologických problémov, s ktorými sa krajina potýka. Momentálne je projekt pozastavený. Čaká sa na vyjadrenie developera, ako sa bude ďalej napredovať. Ale tento projekt nie je jediný svojho druhu v Číne, pripravujú sa aj ďalšie projekty na výstavbu ecocity. V spolupráci s vládou Singapuru, ktorá dodala investície a technológie, sa plánuje výstavba novej pobrežnej mestskej štvrti v meste Tianjin na severe Číny. Ďalší projekt sa má vybudovať na západ od Šanghaja v meste Nanjing.
Okrem plánovaných ecocity má Čína aj mestá kde sa systematicky pracuje na ich ekologickej udržateľnosti. Najdôležitejšie čínske mestá, ktoré sa dajú označiť pojmom šetrné k životnému prostrediu (environmentally friendly) sú Haikou, Zhuhai, Zhanjiang, Guilin a Beihai. Všetkých päť sa nachádza na juhovýchode Číny. Zaujímavosťou je, že mestá Haikou a Sanya ležiace na ostrove Hainan, sa umiestnili v pätici svetových miest s najlepšou kvalitou vzduchu. Paradox je v tom, že v najviac znečistenej krajine na svete, sa nachádzajú aj miesta s najmenej znečistením ovzduším. Čína je plná prekvapení. Napr. mesto Zhuhai sa pýši medzinárodným vyznamenaním za najlepší model zlepšenia bytového životného prostredia.
Ďalšie významné mestá, ktoré sú známe svojim bojom proti znečisťovaniu sú Nantong, Lianyungang, Shenyang, Suzhou a Fuzhou. Základným posolstvom je pochopenie kľúčovej úlohy urbanizácie v udržateľnom rozvoji Číny, či už budovaním moderných ecocity, ale aj, a to hlavne zavádzaním prísnych opatrení na obmedzenie a kontrolu znečistenia vo veľkomestách.
Nová cesta Číny na úrovni financovania udržateľných projektov je charakterizovaná aj stupňujúcim sa využívaním obnoviteľných zdrojov energie (OZE). Pre príklad treba poznamenať, že Čína investovala v roku 2007 do projektov OZE asi 7,6 miliardy eur, len o niečo menej ako svetový líder Nemecko. V minulom roku to mala byť dvojnásobná suma a Peking sa tak pravdepodobne stal jednoznačne globálnym lídrom v danej oblasti. Do roku 2020 majú obnoviteľné zdroje (neuhlíkové zdroje) pokrývať 15% spotreby. Rýchlo rastúca výrobná kapacita znamená, že Čína svoj cieľ pravdepodobne vysoko prekročí. Stane sa dôležitým hráčom na globálnom trhu OZE a bude úspešne konkurovať EÚ.
Začiatkom roka 2006 bol predstavený čínsky solárny program nazvaný „zelená kultúrna revolúcia". Solárne technológie v ňom zohrávajú hlavnú úlohu v uplatňovaní obnoviteľných zdrojov energie a Čína sa v súčasnosti stala najväčším svetovým výrobcom solárnych kolektorov, základného prvku na premenu solárnej energie na teplo. Jej produkcia predstavuje viac ako 75 % z celkovej produkcie solárnych kolektorov na svete. V roku 2005 bolo inštalovaných 15 miliónov m2 kolektorov, je nimi vybavených 90 % nových bytov. Na podporu ešte väčšej výroby solárnej energie dva čínske podniky oznámili začiatkom tohto roka stavbu solárnej elektrárne, ktorá by strednodobo mohla byť najväčšou na svete.
Ďalším dôležitým druhom obnoviteľnej energie je veterná energia. Obrovská rozloha Číny sa navyše doslova ponúka na zhodnotenie z hľadiska tohto typu energie. V súčasnej dobe je Čína piatym najväčším producentom energie z vetra na svete s celkovou inštalovanou kapacitou 6 GW. Do roku 2015 má táto hodnota stúpnuť na 10 GW a do roku 2020 dokonca na plných 100 GW. Čínske využitie geotermálnej energie je prekvapujúco najväčšie na svete. V Číne existuje v súčasnosti 103 geotermálnych polí riadne schválených príslušným ministerstvom. Zaostávajúcim obnoviteľným zdrojom energie v očiach čínskych energetických plánovačov je biomasa, ale je tam taktiež obrovský potenciál.
Najvýznamnejším obnoviteľným zdrojom v Číne je vodná energia, napriek faktu, že je jednou z oblastí s najmenšími zásobami vody na svete. O to viac prekvapuje skutočnosť, že sa Čína nachádza s jej vodným potenciálom na prvom mieste vo svete. Keďže sa s projektmi na využitie vodnej energie v Číne „roztrhlo vrece", spomeniem len kľúčové projekty. Priehrada Tri rokliny je názov pre priehradu s najväčšou vodnou elektrárňou na svete, ktorá je postavená na rieke Jang-c´-ťiang. Tri rokliny sú majestátnou stavbou, ale sú len súčasťou oveľa väčšieho až gigantického projektu, ktorý bude jednoznačne najväčším stavebným projektom na svete. Mám na mysli čínsky akvadukt, ktorý by mal zabezpečiť vodu pre severné územie tejto rozsiahlej krajiny. Náklady sú vyčíslené na 62 miliárd amerických dolárov a ukončenie projektu sa očakáva v roku 2050. Čínsky vodovod je gigantickým vládnym projektom, ktorý nezápasí len s finančnými problémami, ale aj s odporom environmentálnych organizácií. Akvadukt sa má stavať z dôvodu, že ani vo vyše 180 metrov hlbokých studniach na severe Číny neobjavili miestni farmári dostatok vody. No len aby sa komunistickí plánovači neprerátali...
Čínsky ekonomický zázrak si ale napriek týmto celkovým investíciám vyžiadal obrovskú daň na životnom prostredí. Šestnásť z 20 najznečistenejších miest sveta sa nachádza v Číne. Zlá environmentálna situácia vyvolala v krajine tisícky protestov. Ministerstvo verejnej bezpečnosti dokonca zaradilo znečistenie medzi päť najväčších hrozieb stability a mieru. Čínske vedenie sa snaží riešiť problém sprísnením environmentálnych zákonov a investíciami do hore uvedených „zelených technológií". Týka sa to aj oblasti výroby energie, kde je čínska ekonomika stále silno závislá na fosílnych zdrojoch, predovšetkým uhlí (70% výroby energie). Peking dáva do služieb environmentálneho cieľa aj svoju štátnu mašinériu. Úradníkom, ktorí meškajú s plnením „zelených" kritérií hrozia sankcie. Pre šéfov štátnych podnikov sa zas 60% hodnotenia bude odvíjať od ich environmentálnych úspechov - doteraz bol jediným kritériom hospodársky rast. Kritici však tvrdia, že hoci sú čínske snahy krokom správnym smerom, „zelená revolúcia" nemá šancu držať krok s rýchlo rastúcou ekonomikou. Ja sa ku kritikom pripájam, ale oceňujem snahu, ktorá momentálne nie je nikde inde taká výrazná, aj keď neviem či v tom celom nehrá určitú rolu aj vôľa dosiahnuť krajší image modernej ale neslobodnej krajiny.
