Dnes rozoberiem film, ktorý vo mne evokuje najhrôzostrašnejšie predstavy. Príbehy z Jodoku (Yodok Stories, 2008) je z môjho pohľadu majstrovské dielo. Odzrkadľuje niekoľkoročnú tvrdú prácu poľského dokumentaristu (jeho nápad je vskutku originálny) a rozpráva osudy deviatich kľúčových osôb, ktoré sa delia o ich nesmierne drsné životné príbehy s nami divákmi. O akej krajine asi tak môže byť reč? Možno ste tipovali správne, keď ste si predstavili Severnú Kóreu. Táto krajina je ako z iného sveta. Už som videl značné množstvo dokumentov natáčaných v tejto smutnej krajine, a mám nepríjemný pocit, že z každého filmu mi je vždy viac a viac smutno. Vlastne to nie je to správne slovo, skôr ide o stupňujúci sa hnev, ktorý nedokáže pochopiť, ako môžu byť medzi ľuďmi na tejto Zemi až natoľko zvrátení tyrani. Asi sa tiež evolučne vyvíjajú. Ale k veci. Každý nový film, mi prinesie nové šokujúce informácie. Tento bol zo spomínaného hľadiska revolučný. Čiže ide o deväť utečencov zo Severnej Kórey, ktorí sa dostali po mnohých útrapách na slobodu a hlavne do bezpečia Južnej Kórey.
Hlavnou postavou z nich všetkých je divadelný režisér, ktorý sa na podnet dokumentaristu rozhodne pripraviť divadelnú hru resp. muzikál v štýle severokórejského predstavenia stvárňujúc život v koncentračných táboroch v Severnej Kórey (konkrétne Jodok). Podľa dostupných informácií je daný tábor jediný v Severnej Kórey odkiaľ sa kedy komu podarilo utiecť. Nepatrí medzi najprísnejšie strážené v prepracovanej sieti táborov alebo ak chcete gulagov, ktoré boli charakteristické pre inú krajinu v inej dobe. Hlavná postava sa rozhodne pre hru aj z dôvodu, aby ukázal celému svetu aký je život v tejto neslobodnej krajine a špeciálne podľa jeho slov tak činí kvôli pamiatke na jeho rodičov, ktorí ešte žijú alebo zomreli v Severnej Kórey (nemá presné informácie). Hneď mu začnú chodiť výhražné SMS. Pocit ohrozenia je silný aj napriek tomu, že žije mimo územia nebezpečnej krajiny. Režisér čerpá námet pre svoju hru od ôsmich utečencov, ktorí teraz žijú v spoločnej komunite v Južnej Kórey. Strach je naozaj veľmi silný faktor skoro u všetkých z nich. Ich osudy sú skutočne trpké.
Príbeh starej pani, ktorá bola v blízkom vzťahu k vodcovej manželke, je veľmi zaujímavý a dostáva sa pod povrch režimu. Najviac ma zaujal osud strážnika z Jodoku, ktorý bol donútený utiecť kvôli samovražde jeho otca (na verejnosti povedal, že určitý rezort je neefektívny, čiže zle plánuje). Konečne sa divákovi naskytuje možnosť spoznať režim od jedného z jeho protagonistov aj keď na najnižšej úrovni. Počas jeho rozprávania som nechápal ako ho mohla daná komunita emigrantov prijať, po zverstvách ktoré v tábore vykonával. Až keď sa dostal vo svojom rozprávaní po bod, kde vysvetľoval, že psychologický efekt zotročovania strážnikov strachom, aby sa im nenaskytol podobný osud ako väzneným, bol monumentálny. Vštepovanie nenávisti, agresie, povinnosti trestať triednych nepriateľov, ktorí sa snažia o rozvrat v krajine, malo detailnú koncepciu. Ak by tak nerobili, krutý osud by ich neminul. Pri technikách ktoré sa bežne používajú na väzňov ma viackrát silno zamrazilo. Toľko chladnokrvnej krutosti. A to sa zatiaľ o pokusných táboroch rozprávajú len mýty keďže ich nikto neprežil a všetci čo i len niečo vedia sa boja.
Zaujímavým pánom bol aj jeden z bodyguardov vodcu, ktorému sa podarilo taktiež utiecť. Dozvedáme sa od neho detaily luxusného života vodcu a čo to z jeho povahy, taktiež jeho detstva. Šokujúce. Ale neprekvapujúce. Tento pán, ale neskôr pre strach prestal spolupracovať na dokumente. Zaujal ma aj osud siroty, mladého muža v mojom veku, ktorého režim poslal do väzenia kvôli tomu, že chodil na čierno pracovať do Číny, aby pomohol svojej rodine. Fakt sila. Mal šťastie a podarilo sa mu utiecť. Vypichnem ešte vedca, ktorý taktiež utiekol a v súčasnosti pracuje na informovaní občanov v Severnej Kórey pomocou posielania správ balónmi spoza hraníc. Jednoduchý ale vskutku geniálny nápad, ktorý už seje svoje plody.
Opis daného tábora od všetkých osôb sa vo vysokej miere zhodoval a aj preto je pre mňa tak silno vierohodný. Príbehy, kde v koncentračnom tábore nie je čo jesť, kde sú potkany delikatesou a šetria sa pre najmenších členov rodín, kde sa väzenkyne snažia potratiť všetkými možným spôsobmi, lebo vedia, že by mali ešte menšiu šancu na prežitie, kde je život skutočným peklom, sú ako z nejakého fantasy príbehu z nejakej temnej ríše. Žiaľ je to realita. Tento režim sa nebránil obetovať už niekoľko miliónov svojich občanov pre nejakú pomýlenú ideológiu. Prenasleduje a trestá ľudí kvôli maličkostiam a drobným prehreškom až do tretej generácie.
V krajine kde nie je čo jesť, kde je nulová informovanosť s vonkajším svetom, kde deti prichádzajú na svet s nálepkou triednych nepriateľov len kvôli činom ich rodičov alebo prarodičov, nad ktorou svet zalamuje rukami a diktátor v kruhu blízkych, drží svojich občanov ako rukojemníkov, akosi nie je skutočná vôľa na riešenie tejto neudržateľnej situácie. Už len pri pohľade na Južnú Kóreu, ktorej politici relativizujú tento obrovský problém a nevedia si predstaviť situáciu, keby režim vo vedľajšej krajine padol, mi je fakt do plaču. Príde mi to choré, že aj mi, moderní ľudia (nielen) západného sveta žijúci v 21. storočí, žijeme naším konzumným spôsobom života a zatvárame oči aj nad takýmito krutými osudmi a všeobecne životom. Vlastne nie je to náš problém, mi máme tých našich dosť, no nie? Jak by povedal skutočný národovec. Radšej nezasahovať, veď časom sa to nejako vyvinie, momentálne je dvadsať miliónov hladujúcich krkov veľa, treba asi počkať kým ich režim svojou činnosťou zredukuje, potom možno bude vo svetovom spoločenstve väčšia vôľa na skutočné riešenia a nie len sankcie, rezolúcie a iné úplatky. Lenže časovaná bomba tiká...
Ak je niekto zvedavý na traileri:
