Zambijský opozičný líder Michael Sata vyhral prezidentské voľby v krajine v pomere 43 % ku 36 % a vystriedal Rupiaha Bandu, ktorý bol doteraz najvyšším predstaviteľom krajiny a aj súperom vo voľbách. Je sympatické, že sa neopakovala situácia napr. ako v Pobreží Slonoviny, kde sa porazený líder odmietol vzdať funkcie, čo si v následných mesiacoch vyžiadalo mnoho obetí. Hnutie odchádzajúceho prezidenta bolo pri moci 20 rokov a rástli obavy, že sa moci nebude chcieť vzdať tak ľahko. Voľby poznamenali mnohé pouličné násilnosti, ale vážnejšie problémy zahraničné médiá nehlásili.
Ako poznamenáva The Economist, podobné korektné správanie je bohužiaľ stále pomerne nezvyčajné v celej Afrike, ale zároveň konštatuje, že „demokracia v jej rozličných formách je v súčasnosti v oveľa väčšej miere praktizovaná, než tomu bolo v nedávnej minulosti. Zhruba od roku 1960, kedy sa kolónie v Afrike prvýkrát stali nezávislými, až do roku 1991, skoro ani jedna z 53 krajín (teraz 54, vrátane Južného Sudánu) nezažila mierumilovné vzdanie sa úradu po legitímnych voľbách okrem Maurícia (ostrov v Indickom oceáne) v roku 1982." Samozrejme treba podotknúť, že boli prípady, keď mnohí prezidenti dobrovoľne odstúpili ako napr. Julius Nyerere v Tanzánii. Od roku 1991, však, nie menej ako 30 vládnych strán alebo vodcov bolo vysánkovaných voličmi (pre úplný zoznam pozri tabuľku na The Economist).
Pozrime sa na niektoré krajiny:
Zambia je jedna z mála krajín, ktorá si nepokazila trend aj jej najnovšími voľbami. Na rozdiel od Kene, ktorá od 90. Rokov zvládala voľby pomerne slušne až na fiasko v posledných všeobecných voľbách na konci roku 2007, ktoré sa skončili krvavým sporom. Našťastie sa situácia v Keni odvtedy stabilizovala.
Takmer väčšina štátov subsaharskej Afriky má prezidentský systém s voľbami (často nepravidelnými) okrem Svazijska, ktoré je absolutistickou monarchiou. Je zaujímavé, že Guinea mala 51 ročnú medzeru medzi dvoma voľbami. Napriek tomu minuloročné voľby dopadli na jednotku.
Etiópia je jedinou väčšou africkou krajinou bez prezidentského ale s parlamentárnym systémom, ktorá je v autoritárskych rukách Melesa Zenaviho. Keďže Kaddáfí prišiel o Líbyu, Mauritánia je jedinou zjavnou africkou vojenskou diktatúrou. Alžírsko je taktiež jednou z mála krajín, ktorú riadia vojaci.
Taká Rwanda je pekným príkladom toho, ako sa z demokraticky znovuzvoleného prezidenta Paula Kagameho stáva čoraz represívnejší diktátor, ktorý ale nemá problém zorganizovať voľby hocikedy to bude potrebné podľa ústavy.
Za najnovšie najjasnejšie vzory v Afrike, čo sa týka poslušnosti v odstupovaní po prehratých voľbách je možné považovať krajiny ako Guinea, Niger či Benin, ktorých lídri boli prijatí aj v Bielom dome vo Washingtone (ale aj Pobrežie Slonoviny, ktoré vyriešilo svoj problém bolo na audiencii). Ghana, ktorá má najlepšie renomé, bola poctená prvou návštevou Baracka Obamu do subsaharskej Afriky.
Aj keď sa vonkajším pozorovateľom môže zdať, že v Afrike sa nič nemení a stále sa topí v diktátorských režimoch s demokratickou tvárou, rodinkárstve a korupcii, krajiny ako Zambia, dávajú nádej, že africkí lídri sa postupne časom naučia, že moc chutí sladko, ale len na určitú dobu, na konci ktorej treba dať možnosť nabaliť sa ďalšiemu lídrovi v poradí. Čo je vlastne svojim spôsobom pokrok.
