Za normálnych okolností s laureátom Nobelovej ceny za ekonómiu Paulom Krugmanom nesúhlasím, ale tentokrát urobím výnimku. Zablahoželal totiž Estónsku k vstupu do eurozóny, ale zároveň vyjadril sústrasť pre krajinu, ktorá bude znášať výrazné náklady plynúce z daného rozhodnutia. Viacerí estónski ekonómovia, ktorí boli proti vstupu krajiny do eurozóny uviedli, že Estónsko dostalo posledný lístok na Titanic. Treba ešte dodať ako najchudobnejší pasažier, ktorý skáče na loď v poslednom možnom momente. Pri tom ak by počkali ako prešibaní Česi, určite by v blízkej budúcnosti netratili. Pozrime sa ale na motivácie samotných Estóncov k tak riskantnému kroku. Malinká krajina s populáciou okolo 1,3 milióna chápe euro paradoxne ako ďalší významný krok k väčšej bezpečnosti od Ruska, keďže ide o prehlbovanie európskej integrácie popri členstve v EÚ, NATO či Schengene. Estónsko je na tom v porovnaní s ostatnými Pobaltskými krajinami celkom solídne. Kým v roku 2009 jeho ekonomika poklesla o 14%, podarilo sa mu docieliť opäť rast, dokonca sa očakáva na rok 2011 rast až 4,4 %. Z recesie mu pomohli hlavne Nemecko a severské štáty. Prirátajme k tomu, že Estónsko má najnižší verejný dlh v EÚ a to iba 8% HDP!!! Taktiež zatiaľ nemuselo riešiť žiaden bail-out finančného sektora, keďže finančné inštitúcie sú v zahraničných rukách. Ale nie všetko je ružové. Inflácia narastá a nezamestnanosť na hodnote 17,5% je strašiak, ktorý môže časom viesť k úniku mozgov. A neistota v eurozóne môže tieto ukazovatele ešte prehĺbiť. Euro totiž v posledných mesiacoch oslabilo voči doláru a to nehovorím o zhoršujúcich sa podmienkach PIIGS požičiavať si peniaze. ECB v súčasnosti nakupuje prostredníctvom bánk štátny dlh, na čo nemá oprávnenie, keďže ide údajne o nestranný subjekt. Poskytovaním likvidity bankám tak ECB robí to isté čo americký Fed, čiže nalieva peniaze do ekonomiky. A v takýchto časoch Estónsko vstupuje do eurozóny. Môže ísť síce neporiadnym krajinám eurozóny príkladom správneho hospodára a úspešného reformátora. V Economiste to pekne vystihli myšlienkou - „Čo keď liečba pacienta nakoniec zabije?" Presne tak, čo ak úsporné opatrenia v eurozóne nebudú dostatočné a pomalé. Potom môže Estónsko dúfať, že sa stane súčasťou aspoň tzv. severského eura s krajinami okolo Nemecka.
Najmenej 57 novinárov zomrelo v dôsledku vykonávania svojej profesie v roku 2010 vo svete. Oproti roku 2009 je to pokles o 25%, čo znamená že daný rok bol so 76timi mŕtvymi novinármi krvavejší. Naopak, došlo však k zvýšeniu prípadov únosov pracovníkov médií. Novinárska organizácia ich v tomto roku zaznamenala 51, kým v predchádzajúcich rokoch sa únosy pohybovali okolo čísla 30. Je zaujímavé, že Ázia ako kontinent vedie v počte zabitých ale aj unesených novinárov. Samozrejme, že je nutné brať dané údaje s rezervou. Pri veľkom počte neslobodných režimov aké v súčasnosti existujú, mi tieto čísla prídu podhodnotené. Ale aj tak si dovolím vysloviť apel, že aj v nebezpečnom a nestabilnom svete by mali byť aspoň určité nedotknuteľné osoby, na ktoré si nemôže dovoliť siahnuť žiaden agresor. Vďaka ohrozovaným novinárom za to, že za hľadaním pravdy podstupujú dennodenne mnohé riziká.
Egyptskí kresťania zažili najhorší Nový rok za posledné desaťročie. Samovražedný atentátnik sa počas novoročnej omše odpálil pred kostolom v Alexandrii a zabil najmenej 21 veriacich. Egyptské úrady z atentátu obvinili zahraničné teroristické skupiny. Tento silnejúci vražedný trend v posledných mesiacoch voči kresťanom je smutným sprievodným javom Vianočných sviatkov. My, kresťania, čo sme napr. v Európe, môžeme aspoň prinajmenšom vyjadriť solidaritu s obeťami a odsúdiť podobné útoky. V 21. storočí mi príde barbarské ak sú ľudia vraždení kvôli ich vierovyznaniu.
