Tento týždeň som čítal výstižnú analýzu francúzskej ľavice v týždenníku The Economist a nemôžem si pomôcť, ale musím zhrnúť najlepšie perličky z daného príspevku. Ešte si dovolím podotknúť, že francúzska ľavica mi bola vždy na smiech, ale ak by sa dostala opäť k moci, to by nebolo ani na okamih vtipné, skôr by mohli Francúzi začať plakať v dôsledku od reality odtrhnutého uvažovania týchto „dinosaurov". Ale pekne postupne.
Jednoznačným kandidátom ľavice na post prezidenta bol bývalý šéf MMF Dominique Strauss-Kahn, snáď jeden z mála ľavičiarov, ktorý ekonómii aj rozumel, ale ako vieme, jeho šance po nedávnom extempore sú na bode mrazu. To ale neznamená, že sa ostatným kandidátom tento pán v blízkej budúcnosti nemusí hodiť. Jeho návrat na francúzsku pôdu všetci vrelo privítali a uvidíme kto z tejto okatej náklonnosti vyťaží najviac politického kapitálu v jesenných ľavicových primárkach. Preleťme si názory a uvažovanie hlavných kandidátov.
Ségolène Royal, ktorá prehrala prezidentské voľby s Nicolasom Sarkozym v roku 2007, nedávno argumentovala, že opcie na akcie a špekulácie so štátnymi dlhopismi by mali byť zakázané. Odsúdila „anarchickú globalizáciu" a volala po ľudských hodnotách, ktoré sa majú uplatniť na finančníkov a vyzdvihla kľúčovú rolu Francúzska na vykonanie tejto ušľachtilej misie. A to sa radí k umierneným ľavičiarom.
Ďalší, mladší kandidát Arnaud Montebourg argumentuje v prospech „deglobalizácie". Chce zakázať bankám špekulácie s vkladmi klientov a zrušiť ratingové agentúry. Ako hovorí: „finančné trhy nás chcú premeniť na svojich pudlov". The Economist k tomu uštipačne poznamenáva, že nikto asi tomu pánovi nepovedal, že existuje jednoduchý spôsob, ako sa vyhnúť hnevu trhu s dlhopismi: bilancovať si svoje účty a nepožičiavať si.
Ďalší dvaja kandidáti sú ešte viac zamrznutí v čase. Martine Aubry a François Hollande chcú vrátiť vek odchodu do dôchodku na 60 rokov (Sarkozy presadil 62) a plánujú vymyslieť 300 tisíc pracovných miest pre mladých vo verejnom sektore. Vyššie dane, nie menej výdavkov, je ich ďalšie „super" krédo (Robert Fico a SMER môžu ticho závidieť).
Francúzsko sa netají tým, že marxistické myšlienky v ňom doposiaľ pretrvávajú. Stačí sa pozrieť na súčasné politické „elity", ktoré boli mentorované aj napr. takým François Mitterrandom, ktorý sa stal prezidentom núkaním socialistickej utópie ako tretej cesty medzi „kapitalistickou spoločnosťou, ktorá zotročuje ľudí" a „komunistickou spoločnosťou, ktorá ich potláča."
Ak už by mal byť niektorí z ľavičiarov prezidentom, Manuel Valls vyzerá na vhodného kandidáta s jeho sviežim pohľadom na modernú ľavicu. Hovorí, že socialisti nie sú voči sebe úprimní ak sľubujú odchod do dôchodku v 60 rokoch. Francúzom povedal aj to čomu sa zubami nechtami chcú vyhnúť. Tento pán vie, že rozpočtové úsilie bude veľmi bolestivé. Bohužiaľ, tento 49-ročný politik je považovaný za príliš mladého na to aby mohol byť vážnym uchádzačom. Aj z tohto dôvodu nebudem takejto chorej ľavici držať palce. Francúzski nacionalisti taktiež nestoja za reč i keď prešli symbolickými zmenami. Preto i keď Nicolas Sarkozy má viac múch ako by bolo prijateľné, stále je to jediný akceptovateľný kandidát.
