Fakt, že európske štáty majú k svojim bývalým kolóniám pomerne blízky vzťah aj v súčasnosti, je pochopiteľný. Inak tomu nebude ani medzi Talianskom a Líbyou, ktoré medzi sebou pred dvoma rokmi uzavreli zmluvu o taliansko-líbyjskom priateľstve (Taliansko v nej plánuje preinvestovať počas 25tich rokov 5 miliárd dolárov). Spomínané dvojročné výročie využil líbyjský diktátor Kaddáfí na návštevu svojho dobrého známeho Silvia Berlusconiho. Kaddáfí si nechal objednať 500 mladých žien cez kastingovú agentúru ako krovie pre jeho „vizionársku" prednášku. Poúčal na nej Západ o jeho neúcte k ženám a o nevyhnutnosti budúceho prijatia islamu v Európe, keďže niet iného východiska. Každému je jasné, že demografické ukazovatele hovoria o podobnom trende a preto je nutné niečo s daným faktom urobiť. My Európania by sme nemali dovoliť, aby nás tu nejakí samozvaní vládcovia poúčali o tom čo máme robiť, ale mali by sme už konečne začať riešiť hromadiace sa problémy, ktoré nás naozaj môžu v blízkej budúcnosti položiť na kolená.
Izraelsko-palestínsky mierový proces je synonymom desiatok premárnených rokov plných hádok, ústupkov či neistoty. Pravdou je, že k rokovaciemu stolu tieto dve rozhádané strany musel skoro vždy priviesť prostredník. Kto iný ako americký prezident. Najviac sa o malé posuny v riešení konfliktu snažili prezidenti Nixon, Reagan a Carter, ktorí boli motivovaní prevažne opatrnosťou v období studenej vojny. Neskôr v 90. rokoch sa pridal aj Clinton, ale taktiež bez výraznejšieho úspechu. Teraz otvoril ďalšie kolo rokovaní Barack Obama, ktorý prizval izraelského premiéra a prezidenta Abbása do Bieleho domu. Analytici hovoria, že je to pekné gesto od Obamu, ale aj tak sa dopustil veľkej chyby keď ešte v marci ponížil izraelského premiéra a nepripravil tak najideálnejšiu pôdu pre čo najhladší začiatok rokovaní. Každopádne úspechom je, že si dve strany sadli za jeden stôl a začali rokovať. Ale to je tak asi všetko. Žiaden zázrak nečakajme, Hamas nepripustí ani len náznak dohody a všetko bude po starom.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy nie je v závideniahodnej situácii. Podľa najnovších prieskumov si až 62 % voličov neželá jeho znovuzvolenie za prezidenta. Samozrejme môže z toho všetkého vykorčuľovať ako víťaz, keď zvládne kľúčové témy. Začal s najmenej podstatným problémom a to deportáciou neprispôsobivých Rómov do svojich pôvodných krajín. Iste, je pochopiteľné, že potreboval začať s čo najpopulistickejším problémom, aby získal určitý politický kapitál. Ale oveľa dôležitejšie bude ako vyrieši penzijnú reformu, ktorá sa týka navýšenia odchodu do dôchodku z 60 na 62 rokov, vysoko deficitný rozpočet verejných financií, či akýsi francúzsky vlastenecký zákon alebo najnovší politický škandál týkajúci sa Liliane Bettencourt. Ani neviem či mu mám držať palce. Ale kto bude pre Francúzsko lepší mierny pravičiar? Myslím, že tam nie je zatiaľ dostatočne vhodná náhrada.
