V Spojených štátoch amerických to už posledný mesiac poriadne vrie. Top témou je otázka výstavby kontroverznej mešity neďaleko Ground Zero (miesto kde stáli „Dvojičky") v New Yorku. S cieľom vyriešiť danú komplikovanú situáciu sa do diskusie zapojil aj sám americký prezident Barack Obama. Podporil stavbu mešity odvolávajúc sa na prvý dodatok americkej ústavy, ktorý garantuje slobodu vierovyznania a zakazuje diskrimináciu pre náboženskú vieru. Legálne stavbe mešity nestojí nič v ceste, keďže potrebné povolenie od pamiatkového úradu na výstavbu bolo minulý týždeň udelené. Iste, treba chápať aj druhú stranu a to obete obrovského nešťastia z 11. septembra 2001, ktorých moslimské centrum uráža a spôsobuje im bolesť. Z morálneho hľadiska je ich rozhorčenie pochopiteľné a konanie úradov je možné chápať ako necitlivé. Ale v tejto otázke sa netradične prikláňam na stranu Baracka Obamu, ktorý minulý týždeň na otázku novinárov, či by chcel svoj názor na tému zmeniť, rezolútne odpovedal, že si stojí za svojim slovom. Ako poznamenal známy americký komentátor Fareed Zakaria, ktorý sa tiež prikláňa za výstavbu mešity, pri úspešnom boji proti terorizmu je nutné rozlišovať vetvy islamu a newyorský imám Feisal Abdul Rauf, ktorému budúca mešita podlieha, je na strane USA v boji proti terorizmu, keďže ho al-Káida nenávidí z dôvodu sufistického chápania islamu. Sufizmus je totiž mystická forma islamu, ktorá sa prieči džihádistickej koncepcii islamu. Čiže je nočnou morou pre džihádistov. Preto treba rozlišovať medzi spojencami aj v islamskom svete.
Po skoro sedem a pol ročnom pôsobení amerických bojových jednotiek v Iraku, došlo minulý týždeň k odchodu väčšiny z nich z tejto krvavej krajiny. Z maximálneho počtu 150 tisíc vojakov z roku 2007, ich tam momentálne zostane 50 tisíc, ktorí majú podľa platnej zmluvy s Irakom odísť do konca roka 2011. Je pochopiteľné, že Barack Obama chcel a musel dodržať sľub s ktorým išiel do prezidentských volieb. Aspoň je citeľná snaha presunutia najvyššej priority na Afganistan. Ale po minulom najkrvavejšom mesiaci v Iraku a zdvíhajúcimi sa vlnami násilia, nie je isté, ako sa bude situácia v Iraku naďalej vyvíjať. Rastúce obavy zo silnejúceho Iránu sú na mieste. Irak toho má veľa pred sebou a som skôr skeptický, že by to mohol v blízkej budúcnosti zvládnuť len s vlastnými silami aj po zaškolení svojich vojenských síl od amerických vojakov. Kto iný môže držať tak výbušnú zmes sunnitov, šítov a Kurdov pokope okrem cudzieho prvku? Jedine silná vláda (čo zatiaľ nehrozí), alebo nový silný diktátor, ale to by sme si nepriali, jedine, že by sme chceli aby sa vrátilo všetko do starých zabehaných koľají pred inváziou?! Ešte aspoň v skratke k môjmu názoru na vypuknutie vojny v Iraku. Myslím si, že ísť do Iraku bolo ťažké, ale správne rozhodnutie. Aj keď sa zbrane hromadného ničenia nenašli, hlavným cieľom bolo zvrhnúť nebezpečného diktátora, ktorý si prestal uvedomovať rozmer svojho konania. Keď nič, tak aspoň sa všetci ostatní samovládcovia na svete začali trošku viac báť o svoje teplučké miesta vo svojich bezpečných hniezdočkách.
Na záver trošku z ekonomiky. Nemecká ekonomika smeruje k tomu, že za tento rok dosiahne rast na úrovni približne 3 %, ale tempo rastu sa spomalí po tom, ako v druhom kvartáli ekonomika prekvapujúco poskočila podľa informácií od Nemeckej Bundesbank. Nemecká ekonomika vzrástla v 2. štvrťroku medzištvrťročne o 2,2 %, čo je najvyšší rast od zjednotenia krajiny. Ako sa to Nemcom podarilo? Nemecký spotrebiteľ bol v poslednej dobe šetrnejší a nezadlžoval sa tak výrazne ako jeho európski súkmeňovci. Nemecko je silno exportne založená krajina, ktorej luxusné produkty idú v súčasnej dobe na dračku aj v takých krajinách ako BRIC. Ďalej si nechali veľké množstvo priemyselných tovární doma a nedali väčšinu na outsourcing, z čoho majú taktiež dodatočné príjmy. Uvoľnili zákonník práce a navýšili vek odchodu do dôchodku. Taktiež reformovali penzijný systém a nemecké zdravotníctvo na tom nie je tiež až tak zle. Jednoducho nepríjemné opatrenia prinášajú svoje ovocie.
