Náhla smrť Néstora Kirchnera (prezident v rokoch 2003 - 2007) zasiahla celú Argentínu. Skonal na infarkt v pomerne mladom veku. Ale o svojom zlom zdravotnom stave bol informovaný, keďže viackrát v tomto roku navštívil nemocnicu a nevyhol sa ani operácii. Na rady svojich súkromných lekárov, aby sa šetril a odpočíval, odpovedal pokračovaním v politickej aktivite. Fakt, že súčasnú prezidentku Argentíny, svoju manželku, plánoval na budúci rok vo voľbách nahradiť, prináša mnohé otázky. Daný manželský pár si v Argentíne a Lantinskej Amerike vyslúžil značné renomé. Zbytok sveta sa na ich vládnutie pozeral skeptickejšie. Zaznievajú aj hlasy, že sa skončila jedna éra. Néstor Kirchner sa dostal k moci vo veľmi nestabilnom období, keď v rokoch 2001 - 2002 Argentína zažívala jednu zo svojich najťažších kríz, kedy sa prezidenti striedali ako na bežiacom páse. Fakt, že ustál tieto ťažké časy a pomohol Argentíne dostať sa z krízy, mu treba pripočítať k dobru. Jeho kľúčovým rozhodnutím bolo dostať rozpočet krajiny pod kontrolu, súdne procesy s členmi vojenskej junty a ponechať ako ministra hospodárstva Roberta Lavagnu, ktorého hospodárska politika zaberala (neskôr sa ho zbavil). Ale náhle po ustálení situácie sa Kirchner ukázal ako veľký lišiak, keď sa rýchlo zbavil politických súperov, ktorí ho dostali k moci (predtým bol guvernér v ďalekej patagónskej oblasti) a začal presadzovať ľavicovú populistickú politiku, v čom pokračovala aj jeho žena. Dal si záležať aj na dobrých vzťahoch so susednými štátmi. Zblížil sa dokonca aj s Chávezom a ostatnými ľavicovými lídrami regiónu. Zlé vzťahy s MMF, rozmáhanie sa úlohy štátu v ekonomike, či vysoká miera inflácie nevytvárali ideálny obraz rastúcej ekonomiky. Kirchnerovci to mali dobre premyslené, chceli vládnuť 16 rokov, striedajúc sa každé štyri roky. Pozorovatelia hodnotili súčasnú prezidentku ako figúrku v rukách jej manžela, ktorý ťahal za nitky. Napriek výraznej verejnej podpore prezidentky bol vyslaný signál o postupnom ústupe populistickej politiky v regióne a stredopravé strany začínajú pomaly silnieť.
Tak sme sa konečne dočkali. Francúzsky parlament konečne schválil kontroverznú reformu penzijného systému (ako pre koho, hlavne pre Francúzov) týkajúcu sa navýšenia minimálneho veku odchodu do dôchodku zo 60 na 62 rokov. Sarkozy dokázal získať väčšinu hlasov v dolnej komore ale napriek problémom aj v Senáte. Ako vieme Francúzsko bolo sedem dní paralyzované masívnymi demonštráciami miliónov ľudí, kým sa rozhodla zasiahnuť vláda. Pri tom stojí za zmienku fakt, že na strane prezidenta bolo 70 percent Francúzov. Je dobré vedieť, že francúzska vláda tlakom nepodľahla. Sarkozy tak začína polepšovať svoju pošramotenú povesť a možno si to do ďalších volieb u svojich voličov stihne vyžehliť.
Agentúra AP informovala, že Irán sa zrejme stane členom Panelu OSN pre rovnoprávnosť žien. Panel bude mať 41 členov a zlučujú sa ním štyri doterajšie panely venujúce sa problematike žien a rodovej rovnosti. Dokonca svoje miesto v ňom má mať aj Saudská Arábia, ktorá svoje ženy taktiež priveľmi neemancipuje. Pýtam sa, ide vôbec o prekvapenie, hodné pobúrenia? Takáto situácia sa v OSN nedeje predsa po prvýkrát. Organizácia riadiaca sa akýmsi pravidlom o regionálnej vyváženosti má takýchto nezmyslov plný repertoár. Pozrime sa na zastúpenie krajín rozoberajúcich problematiku dodržiavania ľudských práv a mohol by som pokračovať.
