Pritom nestranného pozorovateľa musela zaujať priateľskejšia tvár Číny v podobe čínskeho premiéra Wen Ťia-pao. V rozhovore, ktorý poskytol Fareedovi Zakariovi pred niekoľkými mesiacmi, sa vyjadril na margo protestov z roku 1989, že politická reforma mala ísť ruka v ruke ekonomickej reforme. A išiel ešte ďalej. Vo svojich memoároch písomne chválil Hu Yaobanga, generálneho sekretára komunistickej strany z 80. rokov, ktorá bol v roku 1987 z postu odvolaný údajne za nedbanlivosť a liberalizáciu. Bol totiž za presadenie politických reforiem, rehabilitoval ľudí, ktorí boli perzekvovaní počas kultúrnej revolúcie a požadoval viac slobôd pre študentov a intelektuálov. V roku 1989 zomrel a študenti si prišli uctiť jeho pamiatku na Námestie nebeského pokoja (Tien-an-men) a zostali tam protestovať dva mesiace až kým ich nevyhnali tanky v scéne ktorú všetci dobre poznáme. Táto rehabilitácia bola od súčasného premiéra veľmi dôležitým činom a pokračoval ešte v odvážnejšom tvrdení. „Človek by mal zanechať svetu niečo pravdivé." Narážal tak aj na budúcnosť Číny, kde je veľkým optimistom aj napriek faktu, že sa o dva roky budú meniť elity v Číne. Verí, že nová generácia, jej vodcovstvo prekoná staršiu, má v to dôveru. Vôľa a želania ľudu v politickú reformu sa nedajú zastaviť, tí čo pôjdu s trendom uspejú a tí čo nie, zlyhajú, zakončil rozhovor premiér.
Lenže reakcia Číny na daný rozhovor bola promptná. Doma v Číne celý rozhovor scenzurovala. V krajine kde je cenzúra bežnou praktikou je už trošku prisilnou kávou ak tam nezverejnia ani slová a myšlienky vlastného premiéra. Nehovoriac o väznení a neuznaní tohtoročného čínskeho nositeľa Nobelovej ceny za mier. Aj preto sa chcem pozrieť na vnímanie Číny ako superveľmoci z viacerých stránok.
Kam kráčaš Čína?
Pre mnohých je alarmujúci dynamický vzostup Číny do dnešnej pozície superveľmoci. Od chvíle, keď Teng Siao-pching začal reformovať ekonomiku v roku 1978, Čína hovorí iba o mieri. Bola stále vojensky a ekonomicky príliš slabá, aby si mohla dovoliť vyzývať Ameriku, preto sa sústredila na bohatnutie. Kým Čína rástla v sile a vynovovala svoje ozbrojené sily, Západ a Japonsko produkovali dlhy a predávali Číne ich technológie. Čína bola trpezlivá, ale ten deň, kedy bude môcť začať vynucovať si svoju vôľu sa blíži.
Ktorou cestou sa Čína bude uberať v 21. storočí? Bude sa viac približovať k západnému svetu, miestu, kde ľudia nechcú nič viac než šancu na úspech a vychutnávať si plody svojej tvrdej práce? Alebo, ako jej bohatstvo a moc bude postupne čoraz viac zatieňovať všetkých, až na Spojené štáty, stane sa Čína hrozbou, ako nahnevaná krajina predurčená na pomstu za minulé krivdy a bude nútiť ostatných, aby sa podriadili jej vôli? Ktorú rolu si Čína vyberie, hovorí Jim Steinberg, americký námestník ministra zahraničia, to je" kľúčovou otázkou našej doby ". Mier a prosperita vo svete závisí na tom, ktorou cestou sa Čína vyberie.
Niektorí ľudia argumentujú, že Čína je už príliš zapletená v globalizácii, aby mohla dostať svetovú ekonomiku do ohrozenia v dôsledku vojen či donucovania. Obchod priniesol prosperitu. Čína kupuje nerastné suroviny a komponenty zo zahraničia a predáva svoje výrobky na zahraničných trhoch. Drží 2,6 bilióna dolárov cudzích devízových rezerv. Prečo by mala strhnúť systém, ktorý jej slúžil tak dobre?
Ale to je príliš optimistický pohľad. Aj v minulosti prvky integrácie boli len predvojom pre masívnu dezintegráciu. Európa zhasla v roku 1914, napriek tomu, že Nemecko bolo pre Britániu druhým najväčším vývozným trhom a Británia bola pre Nemecko najväčším. Japonsko zbohatlo a nedohodlo sa s európskymi mocnosťami ešte pred tým, než sa pustil do brutálnej kolonizácie Ázie.
Iní idú do opačného extrému, argumentujú, že Čína a Amerika je odsúdená k vzájomnému nepriateľstvu. Od tej doby čo Sparta viedla Peloponézsku ligu proti Aténam, ustupujúce sily nedokázali dosť rýchlo uspokojiť nové rastúce sily. Keď sa ekonomická a vojenská sila Číny zvýši, pocíti možnosť nároku a ambície. Nakoniec jej ale dôjde trpezlivosť, pretože Amerika nebude ochotná dobrovoľne vzdať sa vedenia.
Dôvody na optimizmus
Ale to je príliš ponuré. Čína lipne na svojich územných nárokoch - cez Taiwan, Juhočínske more, rôzne ostrovy až po Indiu. Napriek tomu, na rozdiel od veľmoci pred rokom 1945, Čína nehľadá nové kolónie. A na rozdiel od Sovietskeho zväzu, Čína nemá ideológiu, ktorú by mohla vyvážať. V skutočnosti, americký liberálny idealizmus je ďaleko silnejší než symbolický komunizmus, konfucianizmus, alebo niečo iného, čo by mohla Čína ponúknuť. Keď majú dve krajiny jadrové zbrane, vojna nie je hodná bojovania.
V reálnom svete vzťahy medzi silnejúcimi a slabnúcimi mocnosťami nie sú jednoduché. Dvakrát sa Veľká Británia obávala, že kontinentálna Európa by mohla byť ovládaná expanzívnym Nemeckom a dvakrát preto išla do vojny. Napriek tomu, keď Amerika prevzala svetové prvenstvo z rúk Británie, tieto dve krajiny zostali konštantnými spojencami. Po druhej svetovej vojne Japonsko a Nemecko povstali z popola, aby sa stali druhou a treťou najväčšou svetovou ekonomikou, bez čo i len náznaku politického ohrozenia Spojených štátov.
Teoretici medzinárodných vzťahov venovali veľa pozornosti zániku ríš. Ich pohľad je, že spokojné veľmoci, ako je povojnové Nemecko a Japonsko, nevyzývajú svetový poriadok, keď sú na výslní. Ale nespokojné mocnosti, ako pred vojnou Nemecko a Japonsko, prichádzajú k záveru, že systém sformovaný a udržiavaný úradujúcimi mocnosťami je zmanipulovaný proti nim. V anarchickej aréne geopolitiky sú presvedčení, že im bude odmietnuté, to čo im podľa práva patrí, ibaže si svoje nároky vynútia silou.
Takže po väčšinu uplynulého desaťročia sa dve veľké mocnosti vyhranili k tomu, čo David Lampton, profesor na Johns Hopkins škole pokročilých medzinárodných štúdií, volá dvojité stávky. Čína by sa vo všeobecnosti mohla zaradiť do post-vojnového amerického svetového poriadku, staviť na to, že zvyšok sveta, túži o pomoc Číny a jej trhov a jej by to umožnilo stať sa bohatšou a mocnejšou. Amerika by sa nesnažila zabrániť danému vzostupu, so stávkou, že prosperita by nakoniec z Číny urobila jedného z podporovateľov systému tzv. "zodpovedného podieľajúceho" v jazyku Roberta Zoellicka, námestníka ministra zahraničných vecí za George Busha juniora a teraz prezidenta Svetovej Banky.
Pre väčšinu z posledných desiatich rokov, okrem mimoriadne vypätých situácií, stávka fungovala. Pred rokom 2001 sa Čína s Amerikou rozhnevali kvôli Taiwanu, americkému bombardovaniu čínskej ambasády v Belehrade a fatálnou kolíziou medzi americkým EP3 špionážnym lietadlom a čínskou stíhačkou. Mnohí komentátori si vtedy mysleli, že Amerika a Čína sú na nebezpečnej trajektórii, samozrejme, čínski a americkí predstavitelia tieto problémy nesilili. Keďže je Amerika zamestnaná vo vojne proti terorizmu, americké spoločnosti požívajú slušný prístup na čínsky trh a Čína požičala americkej vláde obrovské množstvo peňazí.
Toto sa Číne veľmi hodilo, ktorá dospela dávno k záveru, že najlepší spôsob, ako budovať svoje "komplexné národné sily" je cez ekonomický rast. Podľa čínskych analýz, artikulovaných v sérii bielych kníh a prejavov v neskorých 90. rokoch a na začiatku 21. storočia, krajina potrebovala "novú bezpečnostnú koncepciu". Rast požadoval stabilitu, čo zasa vyžadovalo, aby sa čínski susedia necítili ohrození.
Aby ich upokojila, Čína začala vstupovať do medzinárodných organizácií, ktorým sa kedysi vyhýbala. Bol to totiž bezpečný spôsob, ako čeliť americkému vplyvu. Čína viedla šesťčlenné hovory, ktoré mali zamedziť severokórejskému jadrovému programu. Vláda podpísala všeobecný zákaz jadrových skúšok a do značnej miery zastavila šírenie zbraní (aj keď šírenie zo strany gaunerských čínskych spoločností pokračovalo). Čína poslala svojich ľudí aj na mierové operácie OSN, dodávala ich viac, než akýkoľvek iný stály člen Bezpečnostnej rady alebo NATO.
Nevyhnutne, tam boli ešte mnohé spory a rozdiely. Ale diplomati, politici a akademici si dovolili domnievať sa, že v atómovom veku, sa môže Čína mierumilovne vyvíjať ako nová superveľmoc. Avšak, tá dôvera sa v poslednej dobe oslabuje. V posledných niekoľkých mesiacoch sa Čína pustila s Japonskom do sporu kvôli rybárskemu člnu, ktorý vrazil aspoň do jednej, ak nie do dvoch plavidiel japonskej pobrežnej stráže pri Japoncami nazývaných Senkaku ostrovmi, či Číňanmi pomenovanými Diaoyimi ostrovmi.
Ešte predtým sa Čína nedokázala ospravedlniť Južnej Kórey kvôli potopeniu kórejskej námorníckej korvety so stratou životov 46 členov posádky, aj keď medzinárodná porota dospela k záveru, že Cheonan bola napadnutá severokórejskou ponorkou. Keď Amerika a Južná Kórea reagovali na potopenie plánovaním spoločných cvičení v Žltom mori, Čína vehementne namietala. A keď Severná Kórea ostreľovala juhokórejský ostrov minulý mesiac, Čína bola charakteristicky zdráhajúca sa odsúdiť to.
Čína začala tiež zahŕňať územné nároky späté so značnými časťami Juhočínskeho mora medzi jej šesť "primárnych záujmov" - ide o nový prístup, ktorý dostatočne vystrašil diplomatov. Keď si členovia ASEAN dovolili sťažovať sa ohľadom danej čínskej politiky na rokovaní v Hanoji v lete, Čínsky minister zahraničných vecí, Yang Jiechi, sám neudržal zlosť: "Všetci si pamätáte, aká veľká časť vašej ekonomickej prosperity závisí od nás."
V minulom roku zlostný úvodník v čínskom denníku People's Daily napadol Indiu, po tom ako jej ministerský predseda, Manmohan Singh, navštívil sporné územie v blízkosti Tibetu, s Barack Obamom bolo neúctivo zaobchádzané, najprv na návšteve v Pekingu a neskôr na Klimatickom summite v Kodani, kde mladý čínsky úradník pohrozil prstom na vodcu slobodného sveta, čínske lode opakovane obťažovali a obťažujú americké a japonské vojnové lode, vrátane USS John S. McCain a prieskumné plavidlo, USNS Impeccable.
Takéto veci sú možno malé samy o sebe, ale sú dôležité z dôvodu onej spomínanej dvojitej stávky. Amerika neustále hľadá znamenia, že Čína sa chystá porušiť dohody a zmení sa na agresora - a Čína hľadá známky toho, že Amerika a jej spojenci sa spoja proti nej, aby zastavili jej rast. Všetko je poznačené, strategickou nedôverou.
Pozerajúc sa na vec touto optikou, pozorovatelia Číny zisťujú posun. "Usmievavá diplomacia je za nami," hovorí Richard Armitage, námestník ministra zahraničia za Georgea Busha. "Čínska ašpirácia po moci je úplne zrejmá," hovorí Yukio Okamoto, japonský bezpečnostný expert. Diplomati, hovoriaci pod podmienkou anonymity, hovoria o základnom podozrení a úzkosti pri ich rokovaniach s Čínou. Aj keď dennodenná premávka medzi úradmi americkej a čínskej vlády prebieha hladko, "strategická nedôvera medzi Čínou a USA sa aj naďalej prehlbuje," hovorí Bonnie Glaser z Centra pre strategické a medzinárodné štúdiá vo Washingtone, DC.
Nie je nič inherentného na tomto poškodzovaní vzťahov. Mier dáva stále zmysel. Čína čelí veľkým problémom doma. Ťaží z amerického trhu a dobrých vzťahov so svojimi susedmi, rovnako ako tomu bolo v roku 2001. Čínska komunistická strana a šéf Bieleho domu, akéhokoľvek politického razenia, majú väčší prospech z hospodárskeho rastu, než z čohokoľvek iného.
Čínski lídri to chápu. V novembri 2003 a februári 2004 sa konalo mimoriadne zasadnutie politbyra o vzostupe a páde národov od 15. storočia. Americkí tvorcovia politík si nie sú o nič menej vedomí toho, že kým silnú Čínu bude ťažké zvládnuť, s nespokojnou a silnou Čínou by čosi také bolo nemožné.
Teraz má však veľa faktorov z mnohých strán, od domácej politiky až po dopady finančnej krízy, vplyv na možné zhoršenie vzťahov. Rizikom nie je vojna v súčasnej dobe, ktorá zostáva takmer nemysliteľná, keby len preto, že by bola tak výrazne pre každého neprospech. Hrozí nebezpečenstvo, že vedúci predstavitelia Číny a Ameriky položia v priebehu najbližších desiatich rokov základy pre hlboké nepriateľstvo. To je najlepšie opísané Henrym Kissingerom.
Temná strana
Za Richarda Nixona, pán Kissinger vytvoril podmienky pre 40 rokov mieru v Ázii tým, že videl, že Amerika a Čína, by mohli získať viac zo spolupráce, ako zo vzájomného súťaženia. Dnes má pán Kissinger obavy. V septembri rečnil na zasadnutí Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie, kde poznamenal, že zapojenie Číny do svetového poriadku by bolo ešte ťažšie, než zapojenie Nemecka pred sto rokmi.
"Toto nie je problém integrácie národného štátu európskeho štýlu, ale plne rozvinutú kontinentálnu silu," povedal. "DNA oboch [Amerika a Čína], by mohla vyvolať rastúci nepriateľský vzťah, rovnako ako Nemecko a Británia skočili z priateľstva ku konfrontácii... Ani Washington, ani Peking nemá veľa praxe v kooperatívnych vzťahoch so seberovnými. Napriek tomu ich vodcovia nemajú žiadnu dôležitejšiu úlohu, ako implementovať pravdu, že ani jedna krajina, nebude nikdy schopná ovládnuť tú druhú a že konflikt medzi nimi by vyčerpal ich spoločnosti a oslabil by vyhliadky na svetový mier."
Nikde nie je počiatočné súperenie ostrejšie než medzi americkými ozbrojenými silami a ich rýchlo modernizujúcimi sa čínskymi proťajškami. Globálne zostávajú americké zbrane oveľa lepšie. Ale v pobrežných vodách Číny by už nezabezpečili také ľahké víťazstvo.
Záver
Najväčší vplyv na presadenie jedného zo scenárov budú mať politici a Čína sa v tomto období práve starostlivo pripravuje na výber nových lídrov. Vzhľadom na blížiaci sa koniec volebného obdobia v roku 2012, súčasní čínski lídri prenechajú pravdepodobne bremeno zložitých rozhodnutí týkajúcich sa ekonomických a politických reforiem na pleciach ich nástupcov. Je viac ako isté, že čínsky prezident Chu Ťin-tchao do konca roku 2012 odstúpi z funkcie predsedu strany a navyše jeho mandát v čele štátu končí začiatkom roka 2013. Aj potom však bude maximálne dva ďalšie roky najvyšším vojenským veliteľom, ale, pravdepodobne, bez možnosti zasahovať do každodennej rozhodovacej praxe. On aj čínsky premiér Wen Ťia-pao (končí 2013) budú musieť v roku 2012 odísť zo Stáleho výboru politbyra.
Aj preto už naberajú na obrátkach zákulisné hry o vedúce funkcie. Je viac ako isté, že súčasný viceprezident Si Ťin-pching vystrieda terajšieho prezidenta, zatiaľ čo súčasný podpredseda vlády Li Kche-čchiang bude nástupcom úradujúceho premiéra. Len zopár stúpencov demokratických reforiem verí, že nová generácia politických predstaviteľov bude presadzovať miernejšiu politiku. Očakávania zo strany pozorovateľov sú skôr negatívne. Analytici sa zaoberajú prevažne Si Ťin-pchingom, touto ešte nie úplne známou postavou pre Západ.
V druhej polovici októbra mu bola pridelená nová funkcia podpredsedu Ústrednej vojenskej komisie KS Číny, čo je de facto čakacia pozícia pre budúceho lídra. Nie je známe, ako sa tento syn jedného zo zakladateľov Komunistickej strany Číny dostal tak vysoko. V médiách rezonovali hlavne prirovnania k podobnosti jeho vymenovania s novým severokórejským nasledovníkom, ktorý sa tiež stal zatiaľ podpredsedom vojenskej komisie. Každopádne treba podotknúť, že tento pán bude viesť už piatu generáciu komunistických lídrov a bude veľmi zaujímavé sledovať ako sa postaví vyššie spomínaným výzvam.
