V poslednom čase sa človek pri sledovaní spravodajstva nemôže ubrániť dojmu, že tých štrajkov či protestov je akosi veľa. Či už je to v Grécku, Nemecku, alebo hlavne vo Francúzku, ale aj v iných krajinách, tak prevažuje pocit akéhosi tvrdošijného neracionálneho boja o istoty, ktoré žiaľ už viac nemôžu byť garantované vládami daných krajín z celkom racionálnych dôvodov. Netvrdím, že odbory v minulosti neuskutočnili veľa užitočných opatrení, ktoré mali za cieľ poľudštiť pracovný trh. Žiaľ, bolo to dávno. Posledné dekády sú charakteristické bojom odborov o vlastné sebecké záujmy a nie o presadzovanie potrebných pravidiel pre najzraniteľnejších pracujúcich. V tomto je neskutočný príklad perfídnosti Juhoafrických odborov. Minulý týždeň sa odbory zastupujúce zamestnancov verejného sektora konečne zhodli s vládou na novej dohode, podľa ktorej zamestnanci dostanú 7,5 % navýšenie miezd so spätnou účinnosťou k 1. júlu plus príspevok na bývanie. Keď si zoberieme, že masívne štrajky začali ihneď po skončení majstrovstiev sveta vo futbale a skončili len nedávno, tak si človek začne myslieť, že takéto konanie má morálne opodstatnenie. Títo „sociálni pracovníci" sa vykašľali na ľudí, ktorí na nich boli odkázaní - učitelia na žiakov, zdravotnícki pracovníci na napr. novorodeniatka, pacientov s AIDS, atď. Teraz trošku štatistiky. Juhoafrická republika má jednu z najvyšších mier nezamestnanosti na svete vo výške 25 %. Dané číslo však neobsahuje práceschopných ľudí, ktorí sa úplne vzdali hľadania si nového zamestnania. S nimi je nezamestnanosť na úrovni 50 %!!! Ako sa niečo také mohlo stať? Na vine sú z veľkej časti odbory. Štrajky sú v JAR tak bežné, že tam majú sezónu štrajkov. Drastické zvyšovanie miezd vo verejnom sektore počas minulých rokov malo vplyv aj na mzdy v súkromnom sektore, čo spôsobilo pokles konkurencieschopnosti juhoafrických výrobkov na medzinárodných trhoch a masívny impulz pre outsourcing ich produkcie do zahraničia. Keď si k tomu prirátame odbormi presadený nepružný zákonník práce, ktorý znemožňuje prepustiť pracovníka registrovaného v akomkoľvek odborovom zväze, hrôzostrašná nezamestnanosť je na svete. Aj preto majú domáce firmy čo najmenej zamestnancov a strach zo zamestnávania nových. Čiže zamestnanci registrovaní v odboroch majú skoro jediní v JAR slušnú prácu a vysoký plat a ešte k tomu každoročne majú tú drzosť ísť štrajkovať a okrádajú tak väčšinový zostatok populácie o prácu a príjem. Priemerný pracovník ak má prácu je nútení skladať sa na príjem odborárom. Choré a zvrhlé.
Irak má obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Napriek dramatickej situácii v krajine sa minulý týždeň konala aukcia ohľadom troch ložísk zemného plynu. Zahraničné konzorciá sa chopili šance. Tieto ložiská boli údajne predané pod cenu. Dané konzorciá získali tak možnosť ťažby približne 10 % dokázaných irackých zásob zemného plynu - 300 miliárd kubických metrov. Najväčšie ložisko Akkas neďaleko hraníc so Sýriou prešlo na juhokórejsko-kazachstanské konzorcium. Druhé ložisko nachádzajúce sa v centrálnom Iraku získalo konzorcium s účasťou firiem z Južnej Kórei, Turecka a Kuvajtu. Tretie najmenšie ložisko získalo konzorcium opäť s kuvajtskou účasťou. Samozrejme, účasť Kuvajtu nesie značnú symboliku v dôsledku konfliktnej minulosti a vysiela potrebný signál pre utužovanie vzťahov. Iracká vláda uvítala daný obchod a potrebuje aj naďalej naháňať zahraničných investorov, keďže investície do zničenej priemyselnej infraštruktúry potrebuje ako soľ. Irak by sa rád stal kľúčovým dodávateľom zemného plynu do EÚ. Taktiež potrebuje doplniť nedostatok domácej elektrickej energie výstavbou generátorov na báze zemného plynu. Samozrejme, oproti budúcim očakávaným tržbám z predaja ropy ide len o drobné. Údajne má mať Irak zásoby v hodnote 143 miliárd barelov ropy, čiže potravu pre ekonomiku aspoň na 100 rokov. Tieto rezervy sú tretie najväčšie na svete po Saudskej Arábii a Iráne. Rokovania s veľkými spoločnosťami už prebiehajú. Čas ukáže koľko potrvá, kým začne masívna ťažba.
Český prezident a známy euroskeptik Václav Klaus si myslí, že Medzinárodný menový fond - MMF je „barbarský prežitok keynesiánskej éry" a mal by sa zrušiť. Riešením je radikálne obmedzenie činnosti tejto organizácie. MMF totiž podľa neho nenesie žiadnu zodpovednosť v prípade, že sa jeho predpovede ukážu ako chybné. Ale ohľadom budúcnosti eura už nebol taký kritický a priznal, že napriek problémom pravdepodobne vydrží. S jeho názorom na MMF sa stotožňujem, aj z dôvodu častého pochybenia danej organizácie v minulosti a s jej nezlučiteľnosťou a krivením slobodného trhu.
