Rozhodol som sa, že už nebudem ďalej vyberať sedem hlavných udalostí predchádzajúceho týždňa, ale zredukujem tento počet len na tri rozsiahlejšie správy (aj tak to v lete ledva stíham spracovať, tak čo potom keď začne škola). Pokúsim sa nahradiť kvantitu o niečo kvalitnejšími príspevkami.
Zamierme teda do Afriky. V pondelok 9. augusta sa konali prezidentské voľby v ťažko skúšanej Rwande. Skeptickí pozorovatelia mali pravdu, keď predpovedali zaručený úspech staronového 52-ročného prezidenta Paula Kagameho, ktorý podľa oficiálnych výsledkov volieb získal až 93 % hlasov. Sedemročný mandát využije už po druhýkrát, keďže vládne v Rwande od roku 2000. Je zaujímavé, že na to aby sa udržal pri moci musel absolvovať voľby aj v roku 2003, ktoré dopadli podobným výsledkom ako tie súčasné. Mám pocit silného déjà vu. Obidvoje prebiehali za veľmi podozrivých podmienok a najpresnejšie by sa snáď dali prirovnať k úrovni demokracie v Rusku. Iste, poviete si, veď sa bavíme o Afrike. Mali by sme byť radi, že tam funguje aká taká demokracia. Ale aj tak, po minulotýždňových „nie kóšer" voľbách, silnejú hlasy varujúce pred diktátorskými chúťkami pána prezidenta. Obdobie pred voľbami bolo plné neférových praktík, ako zatýkanie opozičných politikov, zákaz registrácie nových strán, vyhrážky počas kampane a dokonca aj vraždenie odporcov režimu. Všetko len preto, aby sa údajne zabránilo ďalšej genocíde. Je trošku zvláštne počuť takúto argumentáciu na obhajobu vlastného budúceho vládnutia, ktoré jediné zaručí stabilitu. Dovolím si podotknúť, že podľa zistení pozorovateľov médiá a novinári podliehajú silnej cenzúre a nemôžu písať slobodne. Dočítať sa v krajine o negatívnom hodnotení vládnutia Paula Kagameho z domácich médií, je veľmi náročné. Nehovorím, že toho Paul Kagame pre Rwandu neurobil veľa, ale aj tak sa neviem zbaviť neistých pocitov.
Späť k nám do Európy. Grécko je hit tohto leta. Čo deň to správa. Spravodajské agentúry sa predháňajú, ktorá umiestni viac stálych novinárov do krajiny. Ale žarty bokom. Po nespočetných dlhotrvajúcich štrajkoch a „prísnych" opatreniach vlády na zníženie zadlžovania gréckej ekonomiky, vyplávala na povrch nová šokujúca správa od nemeckého denníka Die Welt. Ak by sme prerátali vojenské výdavky Grécka na počet obyvateľov, tak by sme im mohli udeliť prvé miesto v celej EÚ. Majú 1612 tankov. Z toho tisícka je nemeckých a stáli Grékov dve miliardy eur. Háčik spočíva v tom, že 353 najmodernejších gréckych tankov nebolo zakúpených s muníciou. Pol miliardy eur má stáť nákup potrebnej munície v nasledujúcich rokoch. A potom nech Slovensku nikto zo zahraničia nehovorí o falošnej solidarite, lebo naše neschválenie 800 miliónového balíka v eurách pre Grécko bolo správne. Nemci si môžu zarobiť aj inak. Aj tak sme už boli nútený pritakať na chorý Euroval, ktorý kryje predovšetkým nemecké banky.
Irán je taktiež rád stredobodom pozornosti. Stále viac a viac mám dojem, že tlak zvonka na tyranský režim je bezvýsledný. Sankcie, ani diplomatické rokovania neriešia nič, ako podotkli aj dvaja poprední iránski disidenti. Režim odpovedá absurdnými správami ako bolo odvysielanie „priznania" ženy, ktorá bola odsúdená na smrť ukameňovaním pre obvinenia z nevery a vraždy manžela. Podľa jej právnika, ktorý bol nútený utiecť do zahraničia, bolo jej priznanie vynútené dvoma dňami mučenia. Je smutné, že trest smrti za neveru sa udeľuje v Iráne len ženám, keďže muži sa môžu schovať za inštitút dočasného manželstva a môžu mať viac žien. O prenasledovaní náboženských lídrov a ich veriacich (samozrejme okrem islamu) už ani radšej nehovorím. Jedine tlak zvnútra dokáže niečo zmeniť a obrovské demonštrácie, ktorých sme boli v nedávnej dobe svedkami od toho nemali ďaleko.
