Aké sú teda dôvody postupného úpadku amerického vplyvu na medzinárodné vzťahy? Ako vieme týchto dôvodov je veľa, ekonomický rozmer má najalarmujúcejší charakter. Amerika je finančne preťažená až za hranicu ekonomickej únosnosti nákladmi na udržiavane svojej vojenskej prítomnosti v rôznych končinách vrátane Európy. Hegemónia je finančne veľmi vyčerpávajúca. Pre príklad sa patrí uviesť porovnanie amerického vojenského rozpočtu z roku 2000, kedy mal hodnotu 270 miliárd dolárov a v súčasnosti presahuje 700 miliárd. Nie náhodou sa za to isté obdobie prehupol americký rozpočet z plusu do hlbokého deficitu, ktorý dosiahol v roku 2009 rekordných 1,4 bilióna dolárov. Jasné, že za to nemôžu len vojenské výdavky. Pod deficit sa podpísal aj masívny balík na stimulovanie ekonomiky (na ktorý prispeli prezidenti Bush a Obama zhruba rovnakou mierou).
Keď sa pozrieme na štruktúru amerického rozpočtu za rok 2009, tak je evidentné, že medzi tri najnákladnejšie položky patrili vojenské výdavky, Medicare spolu s Medicaid a sociálne poistenie. Treba poznamenať, že rozpočet bol v mínuse už dlhodobo pred prepuknutím hospodárskej krízy. V nedávnej minulosti sa iba za éry Clintonovej administratívy podarilo dosiahnuť prebytok verejných financií a aj to len na krátky čas. Čo sme ale mohli čakať od najväčšieho importéra vo svete? Ostatné silné krajiny ako Čína a India ešte stále rastú závratným tempom a s tým rastie aj ich asertivita v medzinárodných otázkach. A je tiež pravda, že Amerika je, aj vzhľadom na krízu, vo fáze, keď v nej narastajú túžby po politike izolacionizmu, ktorá v amerických dejinách nie je ničím výnimočná. Američania sú unavení z vojen v Iraku a Afganistane a od vlády žiadajú, aby sa venovala domácim pálčivým témam, ktoré sa len hromadia a neriešia.
Je otázne do akej miery môže nová zahraničná politika prezidenta Obamu za oslabovanie vplyvu vo svete, keďže za to môžu vyššie spomenuté faktory, ale taktiež treba uznať, že táto politika neprináša sľubované ovocie. Barack Obama, ten sympatický chlapík, sa len snaží uhrať čo najlepšiu hru so slabými kartami: pokúša sa nahradiť medzinárodný poriadok, ktorému desaťročia dominovala Amerika, novým systémom, v ktorom sa viacero veľmocí delí o zodpovednosť za udržiavanie pokoja vo svete. Je otázne či daná politika nie je prehnane zidealizovaná. Lebo neslobodné režimy ušľachtilé myšlienky radi využívajú vo svoj prospech.
Ako vyzerá reálna politika Obamu? Napr. Rusom dal mnohými gestami (vrátane nevydareného gombíka s nápisom RESET v chybnej ruštine) najavo, že Ameriky pod jeho vedením sa už nemusia obávať, lebo Amerika pod jeho vedením urobí všetko, aby si ich nepohnevala. Dokazuje to prípad s odrieknutou protiraketovou obranou v Česku a v Poľsku, za unáhlené zrušenie ktorej nedostal od Rusov ani len náznak pomoci vo veci iránskeho nukleárneho programu. V Káhire potom rečnil k všetkým moslimom sveta a ospravedlnil sa im aj za hriechy, ktoré Amerika a Západ nikdy nespáchali. Urobil to nepochybne v nádeji, že všetci moslimovia prestanú Ameriku s takým prezidentom nenávidieť. Ani slovíčkom sa nepokúsil obrániť americké právo na tvrdé zaobchádzanie so zajatými teroristami a sľúbil zavrieť zariadenie na ich zadržiavanie v Guantanámo Bay. Hlboko sa uklonil saudskému kráľovi, čo ešte neurobil nijaký americký prezident nijakému kráľovi. V Prahe zase hovoril o svete bez nukleárnych zbraní spôsobom, akoby mohol stihnúť počas svojho prezidentovania taký svet vytvoriť. Kvôli Číne sa odmietal stretnúť s dalajlámom. I keď treba uznať, že nakoniec toto riziko podstúpil a hneď sa dočkal vyhrážok zo strany Číny, lebo jej ukázal spomínanú slabosť.
Obamovu dobrú vôľu si nevšimli ani ďalší tyrani či samovládcovia. Iránsky prezident Ahmadínedžád reagoval pohŕdavo a rétoriku i skutky ohľadne iránskeho nukleárneho programu len pritvrdil. Ani venezuelský populista Hugo Chávez neprijal ponúknutú dobrú vôľu a nedávno zduplikoval to, čo už povedal o tom nenávidenom Obamovom predchodcovi Bushovi na Valnom zhromaždení OSN - prirovnal Obamu k diablovi. Fidel Castro Obamovi o Obamovej Amerike povedal, že skutočné zámery impéria (myslel Spojené štáty) sú zjavné, hoci tentokrát skryté za priateľský úsmev a afroamerickú tvár Baracka Obamu. Ani Kim Čong-il sa nedal Obamovou podanou rukou obmäkčiť. Severná Kórea naďalej testuje svoje rakety, odmieta rokovania o svojom nukleárnom programe. Čína naďalej odmieta so svojím severokórejským susedom čokoľvek robiť, hoci Severná Kórea od Číny materiálne závisí. Saudská Arábia naďalej vyváža svoju wahábistickú náboženskú nákazu a radikalizuje moslimské komunity všade po svete. Tí všetci vidia svet tak, že podanú americkú ruku interpretujú ako slabosť, nie ako dobrý začiatok spolupráce. Obrazu Ameriky v moslimskom svete Obamova iniciatíva ani priateľské slová tiež veľmi nepomohli, keďže Ameriku naďalej v láske nemajú. Obamova pražská antinukleárna rétorika nezabránila Iránu zrýchliť obohacovanie uránu a zrýchlili sa aj nukleárne preteky medzi Pakistanom a Indiou, čo bude mať dopad na svetové dianie v blízkej budúcnosti.
Kto by nechcel svet podľa predstáv Baracka Obamu? Lenže to nie je reálne. Ako vieme, my ľudia sme sebecké a zákerné stvorenia, čo sa prejavuje na egoistických záujmoch štátov a de facto na anarchistickom usporiadaní medzinárodných vzťahov napriek existencii smutnosmiešnej OSN a ako som spomenul, presne z toho dôvodu, žiaľ nie sú želania Baracka Obamu realizovateľné. Ideály sú fajn, ale spomeňme si, čo bolo produktom „ušľachtilých" utopistických myšlienok v minulosti. Oveľa horšie veci. Diplomacia ani ústretovosť nedokážu meniť zločinecké režimy, tie treba zvrhnúť a urobiť to môže len ľud tých krajín. A tomu ľudu nepomáha medzinárodná diplomacia, ale tvrdý tlak zvonku. Ak však nejaký tlak zo strany Ameriky bol, Barack Obama ho, na škodu všetkých, zrušil. Má ešte dosť času zmeniť túto politiku. Keď sa pozrieme spätne do nedávnej minulosti a porovnáme si Bushovu doktrínu zahraničnej politiky s Obamovou doktrínou, tak ide o úplné protipóly. Umenie je nájsť rovnováhu. Obama so svojou čisto teoretickou víziou systému v ktorom sú USA veľmocou, ktorá nedominuje, ale ide príkladom, nevnucuje, ale inšpiruje, dáva veľmi vysokú pravdepodobnosť na neúspech v dôsledku opísaných skutočností. Možno ale je nejaká nádej, keďže Obama začína viac hovoriť na medzinárodnej scéne o demokracii a slobode jednotlivca, či dokonca gesto prijatia dalajlámu, hovoria o možnej zmene zahraničnej politiky, ktorá apeluje aj na určité hodnoty, ktoré by v nej nemali absentovať, tak ako to bolo doteraz.
