Osem členné spoločenstvo pátrov jezuitov, ktorí žili na fare v Hirošime vzdialenej len osem blokov od centra výbuchu, prežilo túto katastrofu. Ľudsky si nikto nevie vysvetliť, prečo títo ôsmi jezuitskí pátri v okruhu 1,5 km ako jediní zo státisícov prežili. Zostáva to hádankou pre všetkých expertov, prečo ani jeden z ôsmich pátrov neutrpel škody rádioaktívneho žiarenia a prečo ich dom vzdialený osem blokov od centra explózie zostal stáť, hoci všetky budovy okolo boli zničené a spálené.
Ani 200 amerických a japonských lekárov a vedcov nemohlo nájsť vysvetlenie, prečo jeden z nich páter Schiffer napriek všetkému žil po explózii bez následkov ešte 33 rokov, a to pri dobrom zdraví! Na mnohé otázky počuli všetci udivení vždy tú istú odpoveď: „Ako misionári sme chceli žiť v našom živote jednoducho posolstvo z Fatimy, a preto sme sa denne modlili ruženec."
To je posolstvo Hirošimy prinášajúce nadej: Modlitba je silnejšia ako atómová bomba.
Páter Hubert Schiffer, ktorý zomrel 27. marca 1982 vo Frankfurte, podal o tom ako očitý svedok svedectvo na jednom eucharistickom kongrese vo Philadelfii (USA). Ako 30-ročný kňaz pôsobil na fare „Nanebovzatia Panny Márie" v Hirošime. Pred desať tisícami účastníkov podal nasledujúce svedectvo:
„Úplné náhle, akoby medzi jedným a druhým nádychom, sa modré nebo nad Hirošimou osvietilo zaslepujúcim, neopísateľne oslňujúcim intenzívnym svetlom. Obklopovalo ma len trblietavé svetlo. Nemohol som ani vidieť, ani rozmýšľať. Na moment všetko stíchlo. Plával som v oceáne svetla, bezbranný a ustráchaný. Zdalo sa, že miestnosť prestala dýchať' naplnená smrteľným tichom. Zrazu sa ozvalo hromobitie hroznej explózie. Neviditeľná sila ma zhodila zo stoličky. Vo vzduchu ma to triaslo, hádzalo, krátilo ako list v jesennom vetre. Potom sa všetko ponorilo do tmy, do ticha, do ničoty. Nestratil som vedomie, lebo som sa snažil myslieť na to, čo sa stalo. Cítil som, že aj ja sám som v tejto totálnej tme. Ležal som tvárou k zemi na drevených troskách. Ťažký predmet ťažil môj chrbát a po tvári mi stekala krv. Nič som nevidel a nepočul. Myslel som si, že som mŕtvy! Potom som počul svoj vlastný hlas. To bola tá najhroznejšia skúsenosť zo všetkého. Ukázala mi, že som ešte živý a vo mne rástlo strašné vedomie, že sa musela stať hrozná katastrofa! Jeden celý deň som strávil ja a moji traja spolubratia v tomto ohnivom pekle, dyme a žiarení, pokiaľ' nás nenašli záchranári a nepriviedli nás do bezpečia. Boli sme síce všetci zranení, ale vďaka Božej milosti sme prežili."
Na internete sa ohľadom tohto príbehu popísalo všeličo. Ja si ale myslím, že či je človek veriaci alebo neveriaci, určité veci nevie racionálne vysvetliť. Zázrakov sa udialo v dejinách veľké množstvo a našťastie sa dejú ďalej aj v moderných dejinách. Určite sú veľmi potrebné a dávajú nám veľkú nádej.
