Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)
Jemný, teplý vánok,
sťa hlbokej noci dych,
osvieži duši stánok,
vyženie nepokoj z nich.
Rozpletené tvoje vlasy,
sťa pramienky tisícich riek,
je to nápev lásky?
Neodvážim sa riecť.
Zberám odvahu hviezd,
ktoré tvoria mozaiku neba,
na pleciach príjemne jarmo niesť,
bojím sa nebáť.
Ten strach z nehy, jemnosti,
klenie sa ako most,
strácam stav bdelosti,
sadám na horúci rošt.
Opekám svoje myšlienky,
pochybnosti a nálady,
nechcem už milenky,
čo ma dajú do klady.
Opantajú ma vôňou, pekným telom,
zvodnými pohybmi, prebudia chtíč,
očarujú ma svojím úsmevom,
ale nedajú mi nič...
