Prológ: Srdce mi kričí, dušu žiaľ stíska,
keď riadky plné smrti o vás čítam.
Nevinné ste deti: Patrik i Adam,
slová – vhodné len veľmi ťažko hľadám.
Šokovaní, krvácate spolu s mamou,
tíško ubití rukou toľko milovanou.
Slnká sa tratia z vašich úprimných očí:
Ocko, ocko, prečo život náš končíš?
Kto ti dal právo takto rozhodnúť?
Telíčka naše brutálne prebodnúť?
Mamička, mamka...kde si? Príď!
Ach, pichá nás pri srdci i v pľúcach,
vraždí nás dlaň, kedysi tak teplá a vrúca.
Desať rán pre deti a pre mamu štyri
a potom sám spáchaš harakiri.
Sfúkol si plamene našich mladých sviečok,
slzy kotúľajú sa z našich nemých viečok.
Mal si začať od seba a nás vynechať,
keď pach krvi tvoju lásku vymetal.
Hračky samé, v kúte, nedojedená narodeninová torta,
prázdna lavica v triede a na tabuly odkaz post morta:
(cit.) „ Bol to dobrý kamarát
Mali sme ho radi, mal dobré známky
Celé 3 a pol roka bol fajn a bol zabavný.
A teraz prišlo – Budeš nám chýbať!“
Epitaf: Srdce mi kričí a žiaľ stíska dušu,
vaše životy v oblakoch neba ďalej klušú.
Mamička jemne hladí vaše hebké vlásky-
ste v našich srdciach navždy – ste naše lásky...
