
Prišla jar a ja stále čakám.
Na čo vlastne? Na koniec, utrpenie?
Veď to samé čakanie je strašné!
Nie, ja nechcem sa tu radovať.
A potom hltať horké sliny plaču,
alebo radšej nádej pochovať?
Nie! Na to niet vôle ani času.
A tak ja radšej zdvihnem čašu
- pripijem tých horkých života sĺz
nášmu utrpeniu,
a všetko bude (raz) radosť!