Pieseň sťa potok, horská riava, hučí mi v ušiach,
tak ako zvuk mora ukrytý v mušliach -
je domov môj.
Moja láska, čo trhá mi clivosť,
tak ako cez rieku most
a na druhej strane
ukrytý breh.
Neviem presne, čo sa stane,
keď roztopí sa sneh.
Či mesiac, slnko alebo iná planéta,
keď môj duch ledva nohami prepletá -
ma utíšia?
Nie, to jedine dotyk, nežný dotyk mojej vlasti,
mojej matky, otca , mojej lásky.
Ale to nestačí, pohár plný len dopoly:
Čo mi chýba? Boh -To pošepli mi topoli,
čo rastú za domom a vždy sa oproti vetru postavia,
to nie ako my - ako ja.
Viem, možno zbabelosť, možno strach,
svedomie moje, pichľavá aloa.
Dýcham iba prach,
kde je Bože môj, tvoja snaha?
Ach hanbím sa hanbím, že som sťa anjel padlý,
čo nasadia mu okovy,
toho srdce už nebolí.
Ale mňa ešte áno,
ako bude zajtra ráno?
