Óda Človeku

(zdroj: Marko Matúš)

Javor hlása lístím,
čo včera sa nestalo,
noc okovy istí,
cez deň smutno zostalo.

V parku kôš na odpadky,
len vhodiť vyznanie,
ukázať nedostatky,
sebaľútosť, sklamanie.

Kríž na nebi vystiera ramená,
no oči zabité do zeme.
Mozog, nie vôľa z kameňa,
láska hodená na sene.

Aj leto sa červená
a zima s jarou bojuje,
ešte zasiať semená,
ktoré najprv požuje.

A život, či smrť si vyvoliť,
keď trápi nas radosť.
Slnku, či vode povoliť,
žíhať, či hasiť zlosť.

To človek je javor, kôš na odpadky
i kríž a láska matky,
i leto, jeseň, zima, jar,
i semä, ké mu Pán Boh dal.

Život, či smrť,
slnko, či voda,
slepý sťa krt,
to je človek tvoja óda!