Šiel lesom,
vysokou trávou kráčal.
Zrazu zastal ... kde som?
Nevie, kde by začal.
Chcel by príbeh vyrieknuť,
príbeh, aký zažil každý,
ale slovo nemôže z úst jeho sa hnúť.
Príbeh, ktorý platí navždy.
„ Pred rokmi, tak jak dnes,
lesom som putoval.
Slnko svietilo z nebies,
stretol som ju, dievča mojich chvál.
Krásne oči blankytné, úsmev zlatý:
Vera incessu patuit dea
o nej platí.
Trochu ešte dieťa, trochu žena
Pritiahla ma svojimi očami,
strhla ma ako riava.
Spútala ma svojimi silami,
stal som sa človekom, ktorý dáva.
Chcel som jej dať všetko!
Svoj život - jednoducho všetko, čo mám,
ale zostal som iba svedkom
a ranil ma pálivý lásky oman.
Sťa mravec stavajúc mravenisko
chcel som budovať náš vzťah,
ale neodvážil som sa vyjsť na javisko
a prekročiť lásky prah.
Možno som veľmi chcel
a preto sa stalo to, čo stalo,
preto hlas srdca neuspel
a srdce samo zaplakalo.
No snáď som pochopil,
že aj zlo v živote je dobré a užitočné
a žiaľ moju dušu vodou života pokropil.
Čo si tu bez teba kráska počnem?
Chcem len odkaz zanechať-
Vždy, láska neriaď sa podľa umu.
Treba srdce ortieľ vyniesť nechať
a nedôveruj len rozumu.
Ale aj citom veriť aspoň trochu treba
síce ony sú nestále a láska vraj slepá je,
veď ľudí neživý len chleba,
ale každé slovo, ktoré v srdci ukryje.
