7. J.Tiso u Hitlera.
13. marec 1939.
Československá republika, oklieštená o územia stratené Mníchovskou dohodou a 1. Viedenskou arbitrážou, bola vystavená obrovskému tlaku Nemecka, Maďarska a Poľska.
Hitler sa neuspokojil s územím Sudet, ktoré získal Mníchovskou dohodou. Takisto Maďarsko malo plány na zisk zvyšku Slovenska, nestačili mu územia odstúpené po 1. Viedenskej arbitráži. Územné nároky si robilo aj Poľsko, ktoré zaberalo Slovenské dediny násilím. Hitler potreboval, aby sa ČSR rozdelila a vyvíjal v priebehu r. 1938 a od začiatku r. 1939 tlak na slovenských predstaviteľov, aby vyhlásili samostatnosť. J. Tiso niekoľkokrát odmietol. V noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila vláda ČSR na rozkaz prezidenta E. Háchu na Slovensku mimoriadny stav. Vojenský zásah sprevádzalo rozsiahle zatýkanie členov HSĽS a Hlinkovej gardy. Hácha odvoláva z funkcie predsedu Slovenskej vlády J. Tisu. 11. marca 1939 menuje predsedom vlády K. Sidora. Ešte v ten istý deň posiela Hitler za Sidorom J. Kepplera. Na druhý deň, 12.marca 1939 posiela s posolstvom od Hitlera poslov spoza Dunaja aj F. Ďurčanský. Hitler žiada vyhlásenie samostatnosti, inak Nemecká armáda vpochoduje do Bratislavy. Sidor odmieta. Hitler sa teda obracia na bývalého predsedu vlády J. Tisa a pozýva ho do Berlína. 13.marca 1939 Tiso v Bratislave Sidora žiada o zvolanie predsedníctva strany a vlády a o schválenie cesty do Berlína. Ústavní činitelia rozhodli, že Tiso má pozvanie prijať, vypočuť si Hitlera, ale akékoľvek rozhodnutie má nechať na Slovenský snem. Neskôr Tiso odchádza do Viedne a odtiaľ, spolu s Ďurčanským do Berlína.
Hitler žiadal ,,samostatné" rozdelenie ČSR, pretože vojenským zabratím zvyšku ČSR by porušil Mníchovskú dohodu. Ak by však došlo k rozdeleniu na dva štáty, ani ČR, ani SR, nie je ČSR. Takisto by rozdelenie rozviazalo ruky Francúzsku a V. Británii, ktorých záruky by takto stratili záväznosť.
,,Maďarsko malo zaistené splnenie svojich revizionistických plánov v Ríme, Berlíne a najnovšie aj vo Varšave. Ale sme vedeli, že Nemci nie sú nadšení plánom Ríma, vytvoriť ,,diagonálu" - Taliansko - Maďarsko - Poľskú." Ešte sme nevedeli o Hitlerovi, keď sme začali akcie za Clevelandskú zmluvu, teda za štát. Vo zväzku so štátom českým a karpatoruským (neskoršie karpatoukrajinským). Až do Mníchova sme dúfali, že ČSR sa pretvorí na federatívny zväz. Nech sa tak stane zavčasu, nepríde, nemohlo prísť ku Mníchovu. Ale po Mníchove nebolo inej cesty ako oprieť sa o Berlín proti Budapešti. No tak, aby sme sa mohli oprieť súčasne aj o Budapešť a jej partnerov, lebo sme nemohli nevedieť, že Slovenský štát je "menšie zlo" pre Maďarsko i pre Poľsko, ako Slovensko, vtelené do Ríše spolu s českými krajinami." (A. Mach: Ako za prvého rána sveta).
13. marca 1939 Berlín.
J. Tiso sa najskôr asi hodinu rozpráva s Ribbentropom a hovorí, že: ,,My iniciatívne nedáme v snemovni impulz k tomu, aby republika bola likvidovaná. Ak však budeme vidieť, že beh udalostí sa vyvíja tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť sa odtrhnúť". Ribbentrop v rozhovore povie, že: ,,Tu je táto príležitosť pre Vás. Nebudeme Vás nútiť, ale stratíme záujem o ďalší vývoj na Slovensku. Čechy budú zlikvidované".
13. marca 1939 o 18:00 Berlín. Nasleduje prijatie u Hitlera.
Hitler začal o Čechoch, neskôr jeho monológ hovorí aj o Slovákoch:
„Sklamal som sa nielen v Čechoch, ale aj v Slovákoch. Priznávam, nepoznal som tento problém v bývalej republike. Nezaoberal som sa týmto problémom, iba naši Viedenskí páni mi ho koľko-toľko vysvetlili a na základe týchto vysvetliviek, len náhodilých a príležitostných, som nadobudol presvedčenie, že Slovenský národ chce žit, že národne bojuje, a preto som sa ho zastal, hoci - ako som povedal - nepoznal som bližšie tento problém, len na základe tých kusých informácii, ktoré som náhodile dostal. Bez tohto zastania bolo by to ináč dopadlo s Vami. Znepriatelil som si Maďarov, ktorým som povedal, že: ,,Vy nemôžete mať žiadneho nároku na Slovákov, na územie nimi obývané, iba že by plebiscitom osvedcili, že chcú patriť vám. Nakoľko sa ale hlásia k svojskému životu, za ten sa osvedčujú, nemôžete si robit na nich nárok. - Nahnevali sa na toto madarskí páni. Idem za princípom ďalej a teraz vidím, že i v Bratislave vládne starý duch. Nastolená vláda je toho dôkazom. My nechceme Slovákov, ale nebudeme sa ich zastávať, ak oni dostatočne neprejavia, že chcú žit svojím samostatným životom, do všetkých konzekvencií. A pri žiadnej príležitosti nepoviem Maďarom, že nepatria k nim, k Madarom, že nemám záujem, že je to vec Slovákov. ...Vycítil som, že tu je ten koreň, tu s tými Maďarmi, a že tu je to nebezpečenstvo."
V ďalšom Hitler číta Ribbentropovu správu o pohybe Maďarských vojsk k Slovenským hraniciam a vysvetľuje, že Maďari chcú obsadiť zvyšok Slovenska.
Hitler: „A proti tomuto sa treba osvedčiť. ‚Aber blitzschnell' (ale bleskovo) treba sa osvedciť. Toto osvedčenie treba dat patričným činiteľom na vedomie, že Slovenský národ má svoj štát, má svoje územie, a preto treba zabrániť tomu, aby ktokoľvek si mohol nárokovať prístup na Slovenské územie a na Slovenské obyvateľstvo. Niet času na vyčkávanie, nie dni, ale hodiny rozhodujú a preto - blitzschnell' (bleskovo) riešime a rozriešime otázku tak, ako nemecký záujem v Európe vyžaduje. Nebudem si viac voci nikomu a kvôli nikomu znepriateľovať druhých, budem si brániť len svojich, podľa princípu 'Volkstum'. Ale kto podľa svojho národného charakteru chce žit, ten padá do ochrany tohto princípu. O tom sa máte rozhodnúť, ako som povedal ‚blitzschnell'."(Tisove rozprávanie pred Slovenským snemom, 14.marca 1939).
O tom, že Maďarsko je pripravené vojensky zabrať Slovensko ( pravdepodobne po predchádzajúcich odmietnutiach K. Sidora vyhlásiť samostatnosť, Hitler najskôr sľúbil Slovensko Horthymu, neskôr predsa len chcel uhrať lepšiu možnosť pre Nemecko), svedčí aj Horthyho list Hitlerovi z toho istého dňa, teda 13. marca 1939.
Píše Hitlerovi, že je šťastný, pretože táto ,,krajina prameňov", má pre Maďarsko životnú dôležitosť.
Horthy: ,,Dispozície boli vydané, vo štvrtok 16.marca 1939 dôjde k pohraničnému incidentu a na to bude o dva dni, v sobotu 18. marca nasledovať silný úder".
Tiso bol vyzvaný, aby samostatnosť Slovenska vyhlásil z Berlína, dostal pripravený text vyhlásenia v Slovenčine a možnosť vyhlásiť samostatnosť v Ríšskom rozhlase.
Tiso na túto priamu Hitlerovu výzvu odpovedal, že ľutuje, ale nie je zmocnený k akémukoľvek rozhodnutiu v tejto veci, lebo tú právomoc má iba Slovenský snem. Z Berlína sa spojil s K. Sidorom a prezidentom Č-S Federácie, E. Háchom. Hácha v rozhovore poukázal na nutnosť zvolania Slovenského snemu. Slovenský snem zvolal E. Hácha na druhý deň, na 14. marca 1939.
8. 1. Slovenská republika
14. marec 1939
Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca 1939 svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúcastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Prvý sa prihlásil k slovu predseda vlády Karol Sidor, ktorý informoval o marcových udalostiach. Po ňom sa prihlásil k slovu Tiso. Zreferoval snemu o svojich rozhovoroch v Berlíne. Neurobil nijaký osobný návrh, len zakončil slovami:
„Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte."
Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol schôdzu na 15 minút prerušil a po prestávke vyzval poslancov, aby hlasovali vstaním zo stoličky, či sú za samostatný Slovenský štát, alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest, za potlesku odhlasovali utvorenie samostatnej Slovenskej republiky. Bolo to 14. marca 1939 o 12:07:30.
Prvú vládu SR tvorili: Dr. Jozef Tiso (predseda vlády), Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády), Karol Sidor (minister vnútra), Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany), Jozef Sivák (minister školstva), Gejza Medrický (minister hospodárstva), Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahranicia), Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia), Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií), Július Stano (minister dopravy a verejných prác) .
Z udalostí, tak, ako bežali je zrejmé, že v tie pohnuté dni sa dejiny dávali do pohybu hlavne tlakom zvonka. Hitler, aj Maďarská hrozba boli tými urýchľovačmi, ktoré viedli k vzniku štátu tak, ako bol vyhlásený. Samozrejme, bola tu nespokojnosť s politikou Prahy, ktorá nespĺňala očakávania Slovákov, zakotvené v Pittsburgskej dohode. Slováci sa sťažovali na ,,koloniálnu politiku", ktorú bolo vidieť napríklad v počte ,,českých žandárov" pôsobiacich na Slovensku, alebo vo velení a správe vojenských posádok lokalizovaných na Slovensku. To pomáhalo ,,radikalizovať" Slovenskú politickú scénu. Napriek všetkému Tiso a jeho umiernené krídlo HSĽS dokázali tlmiť snahy radikálov, ako Mach - Tuka - Ďurčanský. Dokázali, aj keď z vynútenia, vyhlásiť samostatnosť až vo chvíli, kedy naozaj sa rozhodovalo o už nie štátnosti, ale podrobení.
Že tie dni neboli jednoduché, svedčí fakt, že už o niekoľko hodín po vyhlásení SR, išiel do Berlína E. Hácha. A dopadol podstatne horšie, ako pred ním J. Tiso. A Česká republika tiež...
Pokračovanie...
With respect
dominik svetík
Zdroje: I. Kamenec: Hektické mesiace ČS dejín, A. Rašla, E. Žabkay: Proces s Dr. J. Tisom(Tatrapress 1990), J. Jurík: Slovensko 1918/1945, Prameň
