Účel rozdelenia bol jasný. Víťazi sa nasťahovali na územie porazeného protivníka, aby si vlastnou prítomnosťou zabezpečili platenie reparácií, teda vojnových škôd, ktoré utrpeli. Samozrejme, k tomu bolo treba naštartovať v oboch častiach Nemecka hospodársky život, aby bolo aj z čoho brať a aby aj Nemci, prakticky otroci víťazov, nepomreli od hladu.
Obidva Nemecké štáty tak od začiatku okupácie museli strpieť nielen pomerne veľké armády, ale ich museli aj živiť za vlastné.
Spojenectvo ZSSR na jednej strane a USA, V. Británie a Francúzska na strane druhej však rýchlo chladlo, až sa premenilo v stav, ktorému hovoríme Studená vojna.
Obidva, teraz už nepriateľské tábory si vytvorili hospodárske, aj vojenské zoskupenia, do ktorých zaradili aj krajiny, patriace do ich sfér vplyvu.
Vzniklo NATO a Varšavská zmluva, ktoré boli na ,,svojej" strane Železnej opony prezentované, ako prísne obranné zoskupenia, dnes však už všetci vieme svoje.
ZSSR mal vojská rozmiestnené vo svojich satelitných štátoch, ČSSR, ktoré však tvorilo nárazníkovú zónu v prípade útoku NATO, odmietalo v 60-tych rokoch 20-teho storočia, podpísať so ZSSR zmluvu o rozmiestnení vojsk na svojom území. Z vojensko strategického hľadiska to bol postoj naivný a dlhodobo neudržateľný, pretože ČSSR malo významnú dĺžku hranice so SRN. Preto aj, za prispenia diplomacie ZSSR, prvý tajomník strany a prezident republiky Antonín Novotný opustil svoje funkcie. Na poste prezidenta ho nahradil Ludvík Svoboda a na poste prvého tajomníka strany Alexander Dubček.
Po Stalinovej smrti, Chruščovovom nástupe a odmietnutí Stalinovho kultu osobnosti, nastalo medzi pospolitým ľudom všeobecné očakávanie pozitívnych spoločenských zmien. Dubček, ktorý síce bol presvedčený komunista, ale pri práci v rehabilitačnej komisii obetí politických procesov z 50-tych rokov zistil, že systém nespravodlivo postihol množstvo nevinných ľudí ( a nešetril ani komunistov) sa v januári 1968, v pozícii prvého tajomníka KSČ, vynoril, ako politik naklonený reformám.
Ak by Dubček bol v r. 1968 Brežnevovi vyhovel a ustúpil požiadavke vojenskej prítomnosti armády ZSSR na našom území, bol by Brežnev oveľa blahosklonnejší k jeho refomám, vedomý si faktu, že armáda mu ,,úlety reformného prvého tajomníka", postráži a zabezpečí strategickú západnú hranicu bloku.
Vonku predsa len zúrila Studená vojna, dochádzalo k vzájomným provokáciám a ZSSR si nemohlo dovoliť stratu tak významného satelitu. Veď v ČSSR začali byť populárne aj reči typu:,,vystúpme z Varšavskej zmluvy a buďme všetci kamoši". To bolo v danej situácii naozaj naivistické.
Predstavte si, že by Američanov podobne provokovali Nemeckí politici. To bolo nemysliteľné. Američania svojimi posádkami v Západnom Nemecku situáciu kontrolovali (a doteraz kontrolujú), takisto ako aj Nemeckú politickú scénu.
Brežnev Dubčeka niekoľkokrát varoval na stretnutiach v Moskve, Bratislave, aj v Čiernej nad Tisou, dokonca Sovieti deklarovali aj vstup vojsk na územie štátu, ktorý by chcel zaviesť ,,buržoázny pluralitný politický systém", aby nedošlo k oslabeniu vplyvu socialistického tábora.
Dubček a s ním celá ČSSR nemali krytý chrbát a vedenie štátu si krytie mohlo zabezpečiť už iba prijatím podmienok diktovaných Moskvou.
Akákoľvek Dubčekova myšlienka, že danú situáciu sa podarí ustáť, bola z politického, aj vojensko-strategického hľadiska ,,neštátnická."
K vstupu vojsk nakoniec došlo v noci z 20. na 21. Augusta v r. 1968.
Dubček, Černík, Smrkovský, boli okupačnými vojskami zatknutí a odvezení do Moskvy.
V Moskve, za účasti Svobodu, Dzúra, Husáka, Biľaka, Jindru, Kriegela, Špačeka a ďalších členov Ústredného výboru KSČ, boli donútení podpísať tzv. Moskovský protokol, ktorým súhlasili s umiestnením Sovietskych vojsk na území ČSSR a ktorého ďalšie podmienky naštartovali začiatok ,,normalizácie" v krajine.( F. Kriegel nepodpísal.)
ZSSR umiestnil a na našom území potom kontroloval jadrové zbrane v podobe rakiet a delostreleckých granátov, ako odpoveď na mohutný americký jadrový arzenál, umiestnený v Nemecku. ZSSR nedôveroval našim politikom a preto potreboval mať priamu kontrolu.
Pri invázii zahynulo 108 občanov ČSSR a cca 500 bolo zranených.
Následná ,,normalizácia" na dlhé roky znamenala koniec akýchkoľvek obrodných snáh o väčšiu demokratizáciu spoločnosti.
Venované pamiatke všetkých, ktorí položili svoj život v beznádejnej a zúfalej situácii, ktorí si však zachovali hrdosť a česť, za čo zaplatili cenu najvyššiu.
Patrí im moja úcta.
Dnes ČR aj SR patria do zoskupenia NATO a slúžia, ako nárazníkové štáty pri prípadnom strete s Ruskom.
To už je ale iný príbeh.
With respect
Dominik Svetík
