„Ja, M. beriem si teba M. za manželku...“

Charakteristickým znakom tohto darovania je vzájomnosť. Toto darovanie, aby bolo pravdivým musí byť opätované a založené na vzájomnej láske, ktorú si nemožno zamieňať s erotickou láskou. Láska je to, čo dovoľuje darovanie dvoch osôb muža a ženy. Táto láska je inou láskou, je manželskou láskou, ktorá je úplnou láskou. Ján Pavol II. nazýva lásku, ktorá oprávňuje darovanie sa muža a ženy snubnou láskou. Táto snubná láska sa odlišuje od ostatných druhov lásky slobodným odovzdaním sa druhej osobe. Toto odovzdanie sa druhej osobe, svojho ja, je podstatou tejto snubnej lásky. Snubná láska je niečím iným ako žičlivosť, obľuba, dobroprajnosť, lebo tieto vychádzajú spod zorného uhla dobra a nesiahajú tak ďaleko ako snubná láska. Vo svojom diele, ktoré napísal ešte ako krakovský arcibiskup sa zamýšľa nad tým, či sa osoba môže darovať druhej osobe. Tam píše, že každá osoba je v skutočnosti neodovzdateľná. Je teda nielen pánom sebe samej, ale tiež sa nemôže vzdať seba samej. Takéto odovzdanie samej seba sa prieči prirodzenosti osoby. V poriadku prírody sa skutočne nemôže hovoriť o odovzdaní sa osoby inej osobe a to najmä ak sa odovzdávanie chápe vo fyzickom význame. Osoba ako taká nemôže byť cudzím vlastníctvom ako vec, ale to, čo nie je možné vo fyzickom svete, môže sa uskutočniť v poriadku lásky a v morálnom zmysle. Takýmto odovzdaním sa stvárňuje osobitá podoba lásky, ktorý označujeme ako snubná láska. Najplnšia a najradikálnejšia forma lásky je podľa Karola Wojtylu v tom, že dáva samu seba a svoje ja robí vlastníctvom iného. Tu by sme mohli aplikovať slová evanjelia: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa nájde ho“ (Mt 10; 39). Karol Wojtyla v tejto láske objavuje určitý paradox a to, že osoba môže vyjsť z vlastného ja a pritom sa toto ja neničí a nedevalvuje, ale naopak, rozvíja sa a obohacuje v jednoznačne nadfyzickom morálnom význame. Chápanie snubnej lásky sa spája odovzdaním sa osoby inej konkrétne zvolenej osobe a preto hovoríme o tejto láske len v určitých prípadoch. O snubnej láske hovoríme pri určení vzťahu človeka s Bohom a jestvujú dosť vážne dôvody, aby sa dalo hovoriť o snubnej láske aj v spojení s manželstvom. Muž na psychickej rovine prežíva darovanie sa inak ako žena. Žena ho prežíva ako odovzdanie sa, zatiaľ čo u muža nastupuje spojenie odovzdania sa a vlastnenia. V uzatváraní manželstva musí dôjsť súčasne odovzdanie sa muža s odovzdaním sa ženy. Muž preto, aby odovzdanie sa bolo vzájomné, musí do dobíjania alebo vlastnenia vniesť patričný postoj a obsah, ktorým je darovanie sa. Pri tomto vzájomnom darovaní sa z lásky vzniká spoločenstvo osôb, v ktorom ide o prijatie druhej ľudskej bytosti a jej akceptáciu v mužskosti a v ženskosti. Toto prijatie a akceptácia podporuje význam tohto daru a prehlbuje ich vzájomnú dôveru.Na základe tohto tvrdenia sa môže zdôvodniť predmanželská čistota, ktorá u muža spôsobuje slobodné darovanie sa a túžba vlastniť sa dostáva na druhé miesto. Ak sa pestuje predmanželská čistota, do popredia sa nemusí dostať žiadostivosť, ktorá v mužovi spôsobuje upriamenie pozornosti na telo ženy ako prostriedok uspokojenia sa. Ak u muža nie je opätované darovanie sa ženy, nemôže vzniknúť šťastné manželstvo.Ako sme videli, také darovanie sa, ako je darovanie sa muža žene a ženy mužovi sa môže uskutočniť len na základe vzájomnej lásky.