Istá stará arabská legenda hovorí, že Alah zobral jablko, rozlomil ho a hodil do sveta - na dve opačné strany. Ten, kto našiel jednu polovičku, hľadá vo svete človeka s druhou polovicou jablka. Keď sa nájdu, spoja dve „jablkové srdcia" a pripútajú sa do jedného -pôvodného celku.
Vymyslený príbeh, ktorý má veľa spoločného so skutočnosťou. Netreba pripomínať, že každý človek si takýto príbeh píše sám. Hľadá niekoho, kto by ho dopĺňal a bol s ním. Je to spôsobené samotou človeka. Pri spoznávaní seba, príde človek na to, že je sám. Presne tak ako sa to píše v knihe Gn. V tomto pocite samoty drieme túžba zdieľať sa s niekym, objaviť druhú polovičku, pri ktorej by človek mohol objavovať vlastnú hodnotu a hodnotu druhej osoby. Niekoho, kto je nám známy a zároveň neznámy. Ponoriť sa do jeho sveta a aj z jeho pomocou dozrievať. K správnemu dozrievaniu je potrebná úrodná pôda, ktorá sa vytvára uzavretím sviatosti manželstva, s ktorého neskôr môžu vzklíčiť semienka nového života v podobe života dieťaťa.
Prvým krôčikom k vytvoreniu harmonického manželstva je správna voľba, ktorá sa uskutočňuje pravdivým poznaním osoby, s ktorou chce niekto vstúpiť do sviatosti manželstva. Človek musí vo svedomí cítiť, že to je tá správna osoba, ktorá je pre jeho život skutočným dobrom. Niekedy sa však stáva, že pri tejto voľbe človek uprednostní menšie dobro a urobí kompromis a takéto manželstvo nemusí výjsť. K uzavretiu manželstva je veľmi dôležité aj opätovanie lásky. Ak láska je predstieraná alebo nie opätovaná nie je to pre mňa dobro. Ak niekto takto vstúpi do sviatosti manželstva, potom sa právom cíti väzňom. Znakom skutočného dobra osoby je sloboda, ktorú človek pociťuje v sviatosti manželstva a nie spútanosť, nesloboda a obmedzovanie. Manželstvo nikdy nebude manželstvom ak bude spoločenstvom egoistov. Skutočné manželstvo vzniká na základe vzájomného daru dvoch osôb, kde si neodovzdávajú len svoje telá, ale odovzdávajú sa aj duševne. Veľmi výstižný je pohľad Pia XI. v Casti Connubii: manželstvom sa „spájajú a splývajú duše, a to skôr a vrúcnejšie ako telá, a nie prchavým vzrušením citov alebo náklonností sŕdc, ale uváženým a pevným rozhodnutím vôle; z tohto splynutia duší podľa Božieho ustanovenia vzniká posvätný a neporušiteľný zväzok" (CC 7). Tento akt darovania sa pekne odráža v slovách manželského súhlasu Ja M. beriem si Teba M. za manželku a sľubujem Všemohúcemu Bohu ... alebo výstižnejšie česká formula „Ja N., odevzdávam jse tobě, N. a přijímám za manželku..."[1] Tieto slová nádherne poukazujú na podstatu manželstva, ktoré je takto vzájomným darovaním a odovzdaním sa dvoch osôb muža a ženy. Tento okamih nastáva práve týmto sľubom kedy títo dvaja navonok vyjadria to, čo sa odohralo v ich srdci už predtým. Tento okamih je novým začiatkom ich spoločnej cesty životom, ktorá by mala smerovať ich vzájomnou podporou a povzbudzovaním k realizácii vlastného ja, ktoré sa takto rozširuje na spoločné ja, ktoré vzniklo práve v tom okamihu. Týmto darom, navonok vyjadreným manželstvom, sa uskutočňuje Boží obraz, ktorý sa skrýva v spoločnej ľudskej prirodzenosti tvorenej mužom a ženou. Do tohto okamihu sa človek cíti ako neúplným človekom, ktorému niečo chýba. Pekne to vidno pri opise stvorenia ženy, kedy Boh zoslal na Adama spánok, vybral mu rebro a takto stvoril ženu. Obrazom rebra sa tu chcelo vyjadriť, že Boh zobral niečo, čo bolo súčasťou človeka. Ešte na tomto mieste treba upozorniť na fakt, že do okamihu stvorenia ženy sa nespomína muž a ani žena, ale len človek. Týmto obrazom sa chce poukázať na to, že muž a žena tvoria človeka alebo spoločnú ľudskú prirodzenosť, obraz Božieho „My". V manželstve sa takto ľudské „my" stáva obrazom Božieho „My".
Manželstvo vzniká na základe slobodného súhlasu, „zmluvou, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí" (CIC 1055). Okrem toho je kresťanské manželstvo aj sviatostným manželstvom, lebo je viditeľným znakom Kristovej zmluvy s Cirkvou. Sviatostné manželstvo je celoživotným spoločenstvom a nie len na dobu určitú. V sviatostnom manželstve človek dostáva posilu od Boha formou milostí k tomu, aby dokázal vytvárať úrodnú pôdu plnú dôvery a lásky. Nerozlučné manželstvo najplnšie zodpovedá vyjadreniu hodnoty človeka. Manželstvo na skúšku alebo kunkubinát nie je úrodnou pôdou a nezodpovedá dôstojnosti človeka, lebo ho zneucťuje a zneužíva pre vlastné potešenie. Takýto vzťah nie je vhodný ani pre výchovu detí, lebo nevytvára priaznivé prostredie plné dôvery. Ľudia si ho väčšinou vyberajú na základe strachu, ktorý si priniesli z vlastných rodín poznačených absenciou lásky a neochotou odpúšťať. Alebo je to na základe vnútorného zranenia z detstva.
Použitá literatúra:
PIUS XI.: Casti connubii - encyklika o křesťanském manželství. In: ktf.cuni.cz/~ovecka/2006-7/Spec%20moralka%202%20-%20Partnerske%20vztahy%20-%20KSTE027/CASTI%20CONNUBII.doc (16.12.2007).
Sväté písmo. In: http://dokumenty.christ-net.sk/dkc/?links=no (02.05.2007).
Kódex kánonického práva CIC (1983) . in: http://www.kbs.sk/?cid=1117700007 (20.02.2008).
GIGLIONI, P.: Svátosti Krista a Církve. Kostelní Výdří : Karmelitánske nakladatelství 1996.
[1] GIGLIONI, P.: Svátosti Krista a Církve. Kostelní Výdří : Karmelitánske nakladatelství 1996, s. 168.
