vo vlastnom pote ľudského pôvodu, uháňala rýchlosťou ešte spomaleného slimáka
niekam v ústrety ničoho. Presklenné tabule tvorili obraz mäkkého pozadia dúhovo sivej farby,
ktorý kovová debna prerážala a jej začiatok a koniec mizol v nedohľadne. Sivý nádych
mŕtvej zelene sa šíril zábleskami vetra. Odrazu sa zastavil čas.Ticho zalialo okolie, iba z diaľky
bolo počuť falošné skučanie podnapitých zdochlín, ktoré sa uvoľnilo z pod tlaku nakladaných rýb.
Vyziabnuté oči príležiacich s unaveným, zúfalým pohľadom s otázkou " Prečo" čakali na na vylodenie
z mŕtveho potu zavlažujúceho zahmlené miestnosti kovovej debny. Opäť sa zastavil čas. Niektorým
sardinkám blikli diódy, zapípali radary. Bolo počuť jemné šumenie, ústa sa otvárali na prázdno akoby
lapali po dychu, kým priestory nezalial chrapot mikrofónu s oznamom: " Vystupovať"
