okolnosťami, ktoré sa nediali sa rozplývala dostratena. Po jednom
v rade niekoľkých karov stretla na stanici kamarátku. Nevidela ju
približne tri roky. Andreu poznala zo strednej školy a spolu chodili aj
na výtvarný krúžok. Andrea jej poradila školu a dala jej aj číslo na ktorom
sa mala zahlásiť. Bol piatok večer, začiatok víkendu, čiže musela
počkať do pondelka. Kolotoč všedných dní v tomto týždni sa
pomaly končil. Večer strávila ako obyčajne. Ani nestihla zaregistrovať
ako a bola sobota večer. Sedela sama v bare a čítala knihu. Nikde nikoho.
V podstate nevedela čo číta , kvôli nahlas pustenému rádiu. Čakala na
ľudí, sem tam pozrela na dvere či náhodou niekto neprichádza.
Niekedy vybehla aj hore pozrieť sa na cestu, či neuvidí niekoho známeho.
Vždy, keď bola omámená nudou a sama, mala chuť opiť sa. Položila
si hlavu na pult a dlho sa zamyslene zadívala na barové obkladačky.
Do očí sa jej odrážalo svetlo zo žiarovky. V hlave mala len : „ Už nevládzem
, potrebujem radikálnu zmenu“. V tom si spomenula, že si má rozmyslieť,
čo jej splní Sebastián za to, ako mu pripravila obed. Vlastne to aj vedela.
Nechcela nič, nič vecné. Postačil by bozk na líce. A keby to urobil sám
od seba, nenahneval by ju ani bozk na pery. Občas na ňu prišli chvíle,
kedy ho chcela pobozkať sama. Vždy to prišlo tak náhle. Nával tepla ,
túžba pritlačiť pery k tým jeho a nechať sa unášať všetkými citmi v tej
chvíli. Niekedy bola úplne blízko. Cítila rýchlosť dychu , tlkot srdca a
to jemnulinké neovládateľné chvenie tiel. Vtedy sa zarazila, ako keby
prišla k rozumu a odišla za bar. Možno sa niekedy ovládala až priveľa,
no nikdy neurobila nič , v čom si nebola istá , že aj ten druhý to cíti. Bála
sa ako sa ako sa zachová. Bála sa odmietnutia aj súhlasu. Vošli prvé
zákazníčky. Také milé babky, ktoré vždy po omši prišli na deci červeného
vínka. Postupne ľudia pribúdali a Rebeka bola v kolotoči. Aspoň nemusela
rozmýšľať nad tým, ako sa nudí. Porozprávala sa so známimi , pospomínali
na staré časy a bola záverečná. „ Hurá . Teším sa na posteľ“ v duchu si
hovorila. Domov prišla zlomená. Ľahla si do postele a behom niekoľkých
sekúnd už tvrdo spala. Nedeľa prešla ako voda, počas búrky .Poobede šla
s Lenou , Elou , s bratom Erikom a s kamarátom Máriom na futbal do
neďalekého mestečka. Mário bol Lenin a Rebekin spolužiak zo základnej
školy . On bol extra typ. Blonďáčik so zvlnenými vlasmi na krátko ostríhaný.
Veľké modré oči a nos trochu do hora. Bol veľmi prchký a každé druhé
slovo nadávka, ktorá patrila aj kamarátom. Naňho si človek musel zvyknúť ,
alebo ho poznať. Zábava bola v plnom prúde. Čapovalo sa pivko, aj všetko
ostatné čo patrí k futbalu. Objednali si a posadali na tribúnu k Elinmu
priateľovi Vladimírovi ,ktorý bol s bratom. Vladimír nebol sympatický
ani Lene, ani Rebeke. Dalo by sa povedať, že im bol obom viac než
odporný. Len z výrazu v tvári vyzeral ako najväčší „vychcaný hajzel“,
ktorý čaká len na príležitosť , ako niekoho obtiahnuť o všetko , čo sa
mu hodí. A okrem toho vedeli , že Elu podvádza ešte minimálne s troma
ženami. Iba ona mala klapky na očiach , pretože ju potreboval na peniaze.
Nevidela , že ju ťahá za nos. Najhoršie bolo, že v ten deň si vybral Rebeku
a jeho brat o nič lepší Lenu. Každý raz keď Ela odišla, buď k baru, alebo
na záchod, dával Rebeke návrhy. „ Tak čo kedy niekam spolu zájdeme“?
chytiac ju za koleno. „ Nikdy nikam“ odstrčila ho. Na to sa Vladimír naklonil
a pošepkal Rebeke do ucha: „Veď vieš, že odkedy ťa poznám myslím len na
teba. Strašne sa mi páčiš. Nebuď taká“. Rebeku to naštvalo tak odišla od stola.
Akoby to nestačilo, ten idiot začal hučať aj do Erika. „ Musíš ju presvedčiť,
aby sa so mnou stretla. Počuješ? spýtal sa dôrazne. „Veď hej“ Erik prikývol
a uhol pohľad zahanbene do zeme. Erik chodil ešte len na základnú školu,
ale bol z neho riadny čert. Neposlušný, drzý ale sem tam hanblivý.
Inokedy bol milý a urobil by pre vás všetko . Takzvaný „posluhovač“.
Mário už bol „nedostatočne navalený“. „Párty skončila ide sa domov“
zahlásila Rebeka. V pokoji dopili a vstali od stola. Ela šla na bicykli a
dohodli sa , že sa stretnú u „Eskimáka“. Ostatní nastúpili do auta. Teda
okrem Mária – ten bol naložený. Po pár metroch začal nepríjemný rozhovor.
„Tak čo baby kam vyrážame“? spýtal sa Vladimír. Zozadu sa jednohlasne
ozvalo: „však k Eskimákovi, už sme sa dohodli aj s Elou“. Vladimírov
Brat sa otočil: „Ale čo tam? Tam ste každý deň. My máme niečo lepšie.
Ideme na chatu“? Lena znervóznela: „Ja nejdem nikam a Mário aj tak
musí vystúpiť. Pozri sa ako vyzerá“. „ Zostane spať v aute. To je tu kúsok
v horách bude zábava“ Irvin dodal . Na to hneď Rebeka: „ Ale aj Erik
musí ísť domov. Ráno vstáva do školy. Takže ich vysadíme pri Eskimákovi
a potom sa uvidí“. Lena vyzerala , že sa rozplače. Bola dosť vystrašená a
Rebeka tiež. Vladimír obratom reagoval: „ dobre vysadíme ich ale vy dve
pôjdete na chatu“. Rebeka hneď rázne prikývla: „ Dobre ich vysadíme ,
my pôjdeme“. Lena ju trhla za rukáv. V očiach mala skoro zúfalstvo.
Rebeka jej stisla ruku a pomedzi zuby potichu povedala: „ Pokoj neboj
sa . Keď ich vysadia , aj mi rýchlo vystúpime a potom už nič nemôžu.
Veď vieš ,že tam je vždy veľa ľudí“. Tak aj bolo a ich mohlo od zlosti
aj roztrhnúť. A prehováranie ani nič iné čo vyšlo z úst tých dvoch už
nepočúvali, priam nevnímali. Obe vystrašené, no nenechali to na sebe vidieť
. Keď odišli z bohvieakého dôvodu, uľavilo sa im. To ale ešte netušili, čo
ich o pár minút čaká. Zo záchoda sa vrátil Erik a povedal: „ Vieš čo vám
odkazuje Vladimír? Že vás do desiatej čaká pred kostolom na parkovisku
a ak neprídete tak si vás nájde“. To bolo ako rana do srdca. „ Ako teraz
pôjdeme domov“ spýtala sa Lena nešťastne. Rebeka ju chcela upokojiť:
„ neboj sa zostaneme tu a pôjdeme s niekým“.
