Keby ste sa pokúšali lokalizovať slovenské more, a rezne v Chorvátsku ani čajky v Dubaji ako náhradu neuznáme, prirodzenou odpoveďou mnohých by bola jedna z našich väčších vodných nádrží. A keďže Oravskú priehradu mám už vyhliadnutú na iný patetický článok, dnes by som vás rád zobral omočiť si nohy aj myseľ pri Liptovskej Mare.
Táto vodná plocha nie je u mňa uložená len ako modrá šmuha, čo nasleduje hneď za pestrofarebnými tobogánmi bešeňovského akvaparku, ktoré zahliadnete pri ceste vlakom z Tatier. V našom rodinnom albume má Liptovská Mara svoje špeciálne miesto, najmä kvôli jednej z mála spoločných dovoleniek (tej, pri ktorej obaja rodičia frflali, že ešte aj Švajčiarsko nás rok predtým stálo rovnako). A do mojej osobnej histórie by som ju rád zvečnil jedným obdivným článkom. Takým narodeninovým.
Toto staviteľské dielo nám tento rok ponúklo dôvod na oslavu, čo v sebe nesie aj stručné “Mara 50” z jubilejného projektu. Keď som videl tento nápis pri mojej prechádzke Liptovským Mikulášom, prekvapilo ma, ako elegantne a negýčovo sa dá urobiť vizuálna identita lokálneho projektu. V informačnom centre som sa dozvedel, že za ňou stojí marketingové oddelenie mestského úradu (palce hore, grafici!), a takisto, že sa jedná o sériu podujatí pri príležitosti 50. výročia napustenia Liptovskej Mary.
“Liptovská Mara je fenoménom, ktorý sa dotýka mnohých, nielen obyvateľov Liptova. Ukrýva v sebe plejádu hľadísk - od narušenia pôvodného krajinného rázu veľkou technickou stavbou, cez zaplavenie rozsiahlej časti liptovskej doliny,s tym spojené environmentálne otázky, až po otázky výroby elektrickej energie a rekreačného využitia. Silueta priehrady sa stala pamäťovou stopou v krajine, pričom pamäť miesta nie je len sentimentálnou spomienkou, ale predstavuje mnohovrstevnú štruktúru. Voda zaliala územie formované nadgeneračnou kontinuitou, čím došlo ku kolektívnej traume pre ľudí, ktorí tu žili. Na druhej strane tejto rovnice je čas a jeho následok, v rámci ktorého sa toto traumatické miesto v kolektívnej pamäti mení a prináša prosperitu celému regiónu,“ píše sa v kometári k výstave Tvárna voda.
Na Tvárnej vode a Hladine horizontu ma najviac fascinovalo, že kolektív umelcov tu neponúka len obyčajné porovnanie pre a proti jedného veľkého projektu, akým je zatopenie 13 obcí a osád. Obšírne sa tomuto porovnaniu veduje aj výstava v Galérii Kolomana Sokola (písala o nej aj Jana Močková na Denníku N), ako aj informačné panely s chutnými ilustráciami, rozmiestnené počas leta po centre Liptovského Mikuláša.
Mňa zasiahla najmä úvaha kurátorky Jany Babušiakovej o zmenenom horizonte: “Vnútrozemská krajina odrazu získala zlomok morskej perspektívy. Hranica, ktorú možno prekročiť, ponoriť sa do nej a vynoriť na inom mieste sa stala inšpiráciou nášho projektu. Spoločným prvkom sa preto stáva otázka horizontu, ako krajinného ale aj mentálneho priestoru, ktorý môže byť nositeľom veľkorysého, otvoreného pohľadu.”
Rôznosť prístupov je reprezentovaná v rámci prvého podlažia Galérie P.M. Bohúňa. Nájdete tu autorov, ktorí sú aj geograficky spriaznení s regiónom; takých, ktorí sa venujú skúmaniu industrializovanej či inak zmenenej krajiny; ale aj takých, ktorí k vode pristupujú ako k entite potencujúcej nekonečnosť (tu mi odpálilo dekel).
“Tu je všetko, čo má správna moderná galéria mať,” pomyslel som si, “instagramovateľnú inštaláciu; škaredé sochy, ktorým nerozumiem; artové videá a premyslený koncept a komunikáciu.” Aj pani, čo ma do expozície uvádzala, sa veľmi rýchlo naladila na mainstreamového diváka, akým som ja. Keď si všimla, že mená vystavených tvorcoch, čo mi vymenovala,vo mne žiadnu žiarovku nezasvietlili, povzbudila ma: “Vy tomu ani nemusíte rozumieť, je skvelé, že ste vôbec tu. Porobte si pekné fotky!” Takto ma upokojila reakcia sprievodkyne po tom, keď som sa zahanbene ospravedlnil, že síce významných slovenských fotografov moc nepoznám, ale veľmi rád si pekné fotky pozriem.
Výstava Tvárna voda je kolekciou zbierkových predmetov slovenských múzeí a galérií, ktoré súvisia so zmenami krajiny prostredníctvom stavby priehrad. Okrem diel z Galérie P.M. Bohúňa tu nájdete napríklad aj Dolný Kubín, Martin, či Nové Zámky. Moja instagramová dušička sa potešila nielen z týchto oficiálne oštempľovaných pamiatok, ale aj z inštalácie Portrét vody o poschodie vyššie, ktorá bola inšpirovaná zberom okruhliakov s autorkinou mamou.Tento proces sa stal rituálom s cieľom zachytiť nehmotnú auru blízkej osoby. Fun fact: Mama autorky Júlie Káčerovej zhodou okolností rovnako ako Liptovská Mara oslavuje tento rok päťdesiatku.
Video, ktoré som označil ako artové, je v skutočnosti performance, ktorej autorkou je Celestína Minichová. Tá Maru navštívila počas mesiacov s rekordne nízkou hladinou vody a natočené zábery skombinovala so zábermi na pláž v Holandsku. Situácia krajiny, ktorá sa potápa, sa tak približuje prechádzke po vyschnutom dne na Liptove.
Keď sa od sprievodkyne v ďalšej miestnosti dozviem, že polystyrénová inštalácia Filipa Bieleka je poctou Váhostavu, spustí sa mi v hlave mierny zmätok. Podnik Váhostav poznám len vďaka kauze z roku 2015 a škaredej budove, podľa ktorej sa orientujeme pri šoférovaní v Žiline. Popis pod Bielekovým dielom mi prezradí, že Váhostav postavil hneď niekoľko priehrad, vrátane Liptovskej Mary. Autor ho vníma ako “zásadného geologického činiteľa v našom regióne, pretože významne ovplyvnil jeho podobu a fungovanie. Sebavedomie pre takýto zásah možno hľadať v osvietensko-modernistickej predstave pokroku, ktorého cieľom je modifikácia prírody a jej zákonov k nášmu osohu (ako sa kedysi hovorilo poručíme vetru, dešti.)"
“Dnes tu moc rušno nemáte,” rýpnem si do pani z výstavy, tá pokrčí plecami a povie, že viac ako doterajší traja návštevníci (vrátane mňa) v ten deň pravdepodobne už neprídu. Takisto mi celkom frustrovane prezradí, že síce je júl, výstava už beží a umelci boli vyplatení, ale peniaze z Fondu na podporu umenia galérii stále nedorazili. Pre spresnenie: do výstavy boli zaradené aj už existujúce diela, ale špeciálne pre Hladiny horizontu vznikli tiež diela nové, venované Liptovskej Mare. Kurátorka ich vníma ako pomyslený “darček k narodeninám” od umeleckého sveta. Tak asi teda veľmi pekne ďakujeme FPU za takéto darčeky :)
Tvárna voda aj Hladiny horizontu vo mne odhalili dve poznania. Jednak, aké cool veci dokážu Slováci a Slovenky spraviť, a takisto, ako ich (možno kvôli chýbajúcej vôli alebo prostriedkom) nevieme predať, aspoň sami sebe. Keď som videl kôpku vytlačených A4 s textom k expozícii, hneď som sa usmial a spomenul som si na návštevu regionálneho múzea v Innsbrucku, kde mal takmer každý exponát QR kód a online sprievodcu v troch jazykoch. Možno sa raz sem dostaneme aj my :)
Hlavu hore! Aj tento článok je malým vhodom do kopy marketingu slovenského umenia. Ak máte čas, Hladina horizontu - horizont hladiny sa koná v Liptovskom Mikuláši do 21.9.2025, Tvárna voda do 1.11.2025.
Zdroje
https://www.galerialm.sk/vystavy/archiv-vystav-2025/mara-50-tvarna-voda/
https://www.galerialm.sk/vystavy/archiv-vystav-2025/mara-50-hladina-horizontu-horizont-hladiny/
