Cesta mojim životom sa začala písať druhým júlom pred 29- timi rokmi. Vdaka božej pomoci a lekárskej starostlivoti som dnes tu a možem sa tesit z krásnej cesty, ktorá sa vôbec nemala začať.Po prekonaní DMO sa mi začalo dariť a postupne som sa začal škerit a o okrem vyvalovania sa v perinke po roku aj chodiť tak ako všetky deti som nedal spať rodicom a zacal vymyslat a tesit sa zo zivota.Najprv som chodil k jednej milej tete opatrovatelke a tu potom na rok vystriedala skolka kde na mna cakalo kopec detureniec ale aj chleba s cudesnou pomazankou ktoru som nemal rad.:) Neskor som kracal branami nasej skvelej zakladnej skoly odkial mam mnoho kamaratov ktory to som mnou vydrzali az do dnes:).Ucit sa mi nikdy moc nechcelo ale predstava ze budem chodit na gymnazium tak ako bratranec bola lakava kedze profesia rodicov sa mi zdala nudna.Po skonceni gympla ma lakala predstava vysokej skoly najprv som to skusal na zurnalistike ale tam neobjavili moj skryty talent a tak zobrali fundovanejsich odbornikov ako som bol bol ja tak som sa rozhodol niekde sa treba dostat a pekne som kracal k branam Ekonomickej Univerzity ktoru som skoncil ako tajny agent:) odboru FBI.:)) Neskor som sa potuloval po roznych instutuciach a postupne som dokracal k svojmu terajsiemu zamestnaniu.Cesta mojim zivotom je aj napriek zdravotnym komplikaciam krasna plna prekvapeni, ale aj mileho rodinneho stereotypu.
Michal
