Zijem v Parizi. Nadherna veta uz len na pomyslenie. V krajine nadchynajucej tisicky ludi prahnucich po jeho navsteve, degustacie ich vina, syra a chanson, ale i pohorsujucej desiatky, hlavne tunajsich hrdych, ci menej hrdych Francuzov. Moj umysel je jasny, sledovat bezne cliché prenasledujuce Pariz, Francuzsko a Francuzov v ich najbeznejsej podstate…nie, nie vsetci si macaju croissant do kavy, nie, nie vsetci fajcia a nie, barety uz nenosia. (bagety vsak jedia vsetci) Ja viem, ze Slovaci nie su v tomto smere pozadu, ze tisicky z nich uz v Parizi boli, ci sa sem chystaju, alebo poznaju krajinu ako taku a kedze chodia po zemi s otvorenymi ocami, hluposti tohto typu ich nechavaju uplne chladnymi.
Existuju vsak mnohe ine zalezitosti v tejto krajine zasluhujuce si komentar. Dennodennu fascinaciu prezivam vdaka mediam…uz roky nezijem na Slovensku, ale aj tak si myslim, ze na to, aby sme v mojej domovine dosiahli uroven francuzskeho spravodajstva hlavne co sa televizie tyka, museli by sme zacat vskutku poriadne makat a zlepsovat. Alebo pozmenit kulturu…co teda len tak jednoducho nejde. Francuzska televizna kultura je v mnohom odlisna od tej nasej, pre neznalca je najpozoruhodnejsim poznatkom na prvy pohlad, kolko a ako casto a o com vsetkom sa rozprava…pretoze sa rozprava, debatuje a analyzuje vsetko, co sa deje, dialo ci bude diat. A to takmer na kazdom kanale osobitne a hodiny v priebehu celeho dna. Televizia nie je len prazdnou zabavou pre masy. Nielen to je jej poslanim a to si v tejto krajine evidentne uvedomuju. Nemusia do sprav zaradit len mrtvoly, havarie a etnicke nezrovnalosti. Venuju sa vsetkemu od tych najbeznejsich problemov,udalosti domaceho i medzinarodneho vyznamu. A to ma mierne zaskocilo a priviedlo k asociacii s tzv. francuzskou hrdostou.
Pychou francuzskej televizie su v neposlednom rade dokumentarne filmy a reportaze. Kazdy kanal tejto tematike vyhradzuje mnozstvo casu a ziskava si nim mnoho divakov. Po troch mesiacoch v spolocnosti televizie som mala pocit akoby kazdy treti obcan Republique francaise uz minimalne raz bol v televizii. Ludia ilustruju tie najbeznejsie spravy a dovolia novinarom sprevadzat ich s kamerami pri obycajnych dennych cinnostiach pretoze prave ta a ta rodina, ci jedinec je pre ich reportaz klucovy. Ed TV s mnozstvom protagonistov : Manon ide prvykrat do skoly, tak sa divaci tesia spolu s rodicmi v ten velky den, kedy mamina bali chlebik do papieroveho sacku (vieme predsa, ze plastove su v skole zakazane, kedze skodia zivotnemu prostrediu), tatko pripravuje bicykel (netreba predsa skodit planete vyfukovymi plynmi) a pani ucitelka vita samostatne vsetky deti pred vchodom (ved predsa keby jedno zakaslalo, mozno by z toho bola epidemia slavnej Grippe A pre celu skolu). A tak to ide cely den na kazdom programe v roznych hodinach a za sprievodu roznych tvari, ktore ponukaju svoje sukromie mozno ani nie na predaj. Citia sa byt vzorom? Ktovie…zaujimalo co vedie tychto ludi k prijatiu televiznej ponuky publikovania svojho sukromia ako ilustracie. Pravdou vsak zostava, ze ked sa clovek X kedykolvek moze ukazat na obrazovke, zatuzi po tom snad I clovek Y.
Domnievam sa, ze fakt, ze ktokolvek moze zdielat kusok svojho zivota s masami spoluobyvatelov a ukazat im svoju trosku stastia ci zufalstva ich robi spolupatricnejsimi. A najzaujimavejsim postrehom premna bolo ako velmi sa televizia venuje pribehom pre nas az smiesne jednoduchych. Na Slovensku snad uz len malokto zavadi o regionalne vysielanie. Vo Francuzsku je polovica hlavneho obednajsieho spravodajstva na popularnom prvom programe venovana udalostiam z regionov. A tu prichadza narad otazka pychy…vyzdvihovanie francuzskeho cloveka ako schopneho v kazdom smere, polnohospodarstva v malom i vo velkom ako uzitocneho a nezastupitelneho (aj ked to nepomaha zabranit plytvaniu s hektolitrami farmarskeho mlieka) a krajiny ako sice nie oslobodenej od mnohych problemov, ale stale prikladnej a obdivovanej. Bienvenue!
Zarazajuce je vsak aj to, ako velmi a ako detailne sa v tekto krajine dokazu venovat jednej teme. Dni, noci, tyzdne a este stale nemusi byt vycerpana. Nadobudla som pocit, ze “la rentree”, teda kazdorocny nastup do skoly je klucovou udalostou roka zrovnavajucou sa v Vianocami. Analyzy cien skolskych potrieb nie su jedinym postrehom. Navrhy na zmenu skolskeho system a zjednodusenie horoznej francuzskeh ortografie este vzdy nestacia. Dolezitym bodom je i to, ze august je pre vacsinu francuzskych obyvatelov synonymom dovolenky. Monohi ludia pracuju pocas celeho roka, aby sa prveho augusta mohli zbalit a odist na mesiac prec z mesta a venovat sa len sebe a svojej rodine. Aj preto “la rentree scolaire” ziskava na vyzname. Nevracaju sa teda len student do skolskych lavic, ale I rodicia do tych lavic kancelarskych. To ponuka prace chtivym novinarom velky pocet novych dosial neobjavenych prilezitosti. Ved do kancelarie treba nastrojene, zdravo a s pozitivnym pristupom, je nevyhnutne vlastnit pohodlne auto alebo mat doklad na odolnost voci rannemu metro stresu. Skratim to, obcas sa asociacie zdaju byt nevycerpatelne, pretoze kolko novinarov, tolko napadov a tu ich je vela a su velmi vazeni a respektovani.
O ludoch neskor…o zenach ako bez kopirak, o chlapoch ako zo skatulky a o emigrantoch v takom pocte, ako si to my nevieme ani predstavit. Mozno som sa dnes netrafila, ale urcite sa o to budem opat snazit nabuduce…
