Uvedomoval som si, že aby som si splnil to, po čom túžim, budem musieť tomu aj niečo obetovať a nevzdať sa. Lenže to som ešte nevedel čo to bude.
Po príchode do Chamonix, bol vrchol zahalený v oblakoch. No na druhý deň sa ukázal v celej svojej kráse. Mohutný a vzbudzujúci rešpekt. Neskôr som ho nevidel, pretože sa schoval za okolité kopce. Napriek tomu, že som ho nevidel, stále ma priťahoval. Keď som kráčal po chodníku, okolo mňa sa týčili strmé steny, ľadovec tiahnúci sa údolím. To vo mne vzbudzovalo pokoru voči týmto horám. Pripadal som si v nich úplne malý. Cestou hore sa začínali ozývať plecia, ktoré trpeli pod ťažkým ruksakom. Trpel som jak Jób, ale nevzdával som sa. Mal som more času rozmýšľať nad tým, čo ma na tomto športe baví. Prečo to vlastne robím. Dovolenka sa dá predsa stráviť aj príjemnejším spôsobom. V hlave sa mi vynárali otázky ľudí, ktorí sa ma kedysi pýtali to isté – Čo na tom vidím. V tom momente by som im asi nič múdreho nepovedal. Sám som sa zamýšľal či mám zdravý rozum. Jediným malým odreagovaním mi boli krásne výhľady na okolité hory. To ma podporovalo, aby som to nevzdal. A to sa ani nestalo. Na poslednej chate pod vrcholom sa mi naskytol úžasný západ slnka. Mraky boli podo mnou, odrazy slnka na hladine mrakov boli fantastické až gýčové. No krása.
Ten večer pred výstupom som nemohol zaspať. Možno že to bolo spôsobené tým, že som ležal na tvrdej lavici, ale asi hlavne očakávaním, čo bude ráno. Počas noci som snáď zadriemal dvakrát. Noc sa mi zdala nekonečná, najradšej by som bol už pripravený na výstup. Vtedy na tej lavičke som sa nevedel dočkať, kedy to vypukne. A keď to už prišlo, začal som byť normálne nervózny. Až šliapaním sa nervozita vytratila.
Keď som vyšiel pred chatu, naskytol sa mi pekný pohľad do doliny. Noc bola jasná, dediny a mestá krásne svietili v údolí. Na nebi svietil mesiac, ktorý osvetľoval svojim svetlom okolité kopce. Vietor zatiaľ fúkal len z povinnosti. Na kopci sa vinul ľudský had osvetľovaný čelovkami. V jednom takom hadovi som sa nachádzal aj ja. Bez problémov som stúpal hore. Dokonca som zbadal aj padajúcu hviezdu. Čo som si prial je asi zbytočné hovoriť. V sedle pod Valotkou ja i ostatní sme si dali menšiu prestávku. Doplnili sme tekutiny a energiu. Lenže mne táto prestávka nepadla vhod. Tým, že som stál na mieste som vychladol. Onedlho sa to prejavilo oziabaním nôh. Ostatní ešte odpočívali keď som odišiel. Myslel som si, že ak začnem viac hýbať prstami, prejde to. Prekrvia sa a bude lepšie. Lenže napriek hýbaniu ma prsty oziabali čím ďalej, tým viac. Začali ma oziabať aj ďalšie prsty. Keď to bolo v štádiu, že som necítil špičky palcov, začal som sa pohrávať s myšlienkou na návrat. Rozmýšľal som, či to riskovať aj napriek omrzlinám, lebo na vrchol som to mal ešte ďaleko. Nemyslel som na nič iné, len či pokračovať alebo sa vrátiť. Túto moju vnútornú dilemu som mal stále v hlave. Nevedel som sa jej zbaviť. Uvažoval som aj nad možnosťou vrátiť sa na Valotku, prezuť si ponožky a pokračovať ďalej. Lenže čím vyššie som vystupoval, tak tento nápad som zavrhoval. Nakoniec som sa rozhodol pokračovať, napriek tomu, že nohy ma stále oziabali. Vtedy som si uvedomil, že kvôli snu som schopný aj trpieť. Rozmýšľal som, či to má zmysel šliapať hore, keď ma dosť oziabe. Či to radšej neotočiť a vzdať sa. V duchu som si však povedal, že sú to „len“ palce, to vydržím. Na druhej strane som však nenachádzal v sebe vnútornú silu, ktorá by mi povedal, aby som sa vrátil. Práve naopak. Mal som v sebe silu, ktorá ma hnala dopredu. Videla len jedno – vrchol. Teraz keď to beriem s odstupom času, riešil by som to asi tak isto. Vtedy to naozaj boli „len“ palce. Kondične som bol na tom dobre. Ak by som mal vážnejšie problémy, vrátil by som sa. Nevidel som v tom oziabaní až taký veľký problém, hoci mi to nebolo príjemné. Domnievam sa, že išlo tam o to prekonanie seba samého, že ten výstup nebude zadarmo.
Bol som možno v polovičke medzi Valotkou a vrcholom, keď začalo svitať. Palce na nohách som necítil. Čím však slnko stúpalo vyššie, vzduch sa otepľoval a ja som začal pomaly cítiť, že nohy ma toľko neoziabu. To mi dodalo nový elán. Konečne som si mohol užívať výstup. Keď som zbadal posledné stúpanie, potešilo ma to. Vykročil som v ústrety Mont Blancu po úzkom vrcholovom hrebeni. Onedlho som stál na streche Európy. Počasie nádherné. Naskytol sa mi nádherný výhľad. Všetky hory okolo mňa boli nižšie ako ja. Zastavil som sa za skupinkou horolezcov, ktorí sa fotili a kochal som sa krajinou. Bol som strašne rád, že som vyšiel až hore, že sa mi splnil sen. Do očí sa mi tisli slzy šťastia, za ktoré som sa vôbec nehanbil. Radosť z výkonu bola skvelá, opíjal som sa šťastím, spomenul som si na to, ako ma 2 dni dozadu boleli plecia, ako ma oziabali nohy, ako som spal na tvrdej nepohodlnej lavici atď. Na toto všetko som sa pozeral úplne inak. V tej chvíli mi to bolo úplne jedno. Všetky tieto starosti a bolesti boli vykúpené nádherným výhľadom a skutočnosťou, že stojím konečne na vrchole.
V tú noc sme bivakovali na stanici zubačky. Stále som si akosi neuvedomil, čo som v ten deň dosiahol. Mal som úplne iné pocity ako keď som zišiel z Glockneru. Vtedy som bol v eufórii hádam od vrcholu, až kým som neprišiel do Heiligenbluttu. Teraz to šťastie, eufória z dosiahnutia vrcholu, bolo na samotnom vrchole, kde ako som už napísal, som sa nemohol ubrániť slzám šťastia. Ale v ten večer na lavičke som bol rád že ležím, že nemusím vykonávať žiadnu fyzickú činnosť. Azda preto, že som bol unavený, nevyspaný som nevedel tak precítiť hodiny toho dňa. Je zrejmé, že som bol rád, ale bola to zvláštna radosť. Mala zvláštnu príchuť. Neviem to slovami popísať. Vari snáď len tak, že som cítil určité uvoľnenie z toho, že som to zvládol, ale na druhej strane táto radosť sa nemohla prejaviť akosi naplno, pretože som cítil určitú pokoru voči tomu kopcu. Dovolil mi vyjsť na vrchol, a preto som sa akosi nemohol radovať naplno. Prirovnal by som to ako keď človek má z niečoho chvíľkovú radosť, ale vzápätí sa ocitne rovnými nohami na zemi a uvedomí si, že odtiaľ potiaľ. Myslím si, že človek ak takéto niečo nezažije, ťažko pochopí, čo som mal na mysli. To si treba prežiť. A ja som rád, že som to prežil a že sa mi splnil sen.
