Stávam sa akoby neviditeľnou pozorovateľkou všetkého ,čookolo mňa plynie. Tváre ľudí ktoré nezachytia moju tvár či moju osobu vôbec, toiba dokazujú. Všetci hľadia inam. Rozmýšľajú . Ale nie tak ako ja.
Rozmýšľajú nad svojimi životmi a sú prílišzaneprázdnený práve nimi, aby si uvedomili že majú v očiach prázdnoa na perách prázdny výraz či smútok. Hladia pred seba a ten pohľad pripomína skôr pohľad do neznáma . Niepohľad na cestu v meste ,ale pohľad na seba. Pohľad na životnú cestu poktorej kráčajú. Ani si to neuvedomujú a hladia len na ňu. Aj ja som na ňu hľadela,skoro vždy. Až do teraz.
Nachvíľu malú, chvíľu stačí pozrieť a zachytiťakékoľvek tváre ľudí ,ktorých míňate a tiež začnete byť neviditeľný ako jaa uvidíte ,ako veľmi sa náhlia po ceste svojim životom. Vaše problémy sastratia v neznáme. V tejto chvíli kedy nazeráte na cesty ľudí okolo vás, sú nepotrebné a úplnebezcenné ,ako zrnko piesku vo veľkej púšti. Vidíte ako všetci okolo vás sa snažiavyriešiť tie svoje problémy, že zabúdajú žiť. Sú taký zachvátený aby všetko naich ceste bolo tak ako má, že žijú budúcnosťou nie prítomnosťou. Žijú tým čobude ,nie tým čo je teraz. Žijú vlastne iba sami zo sebou.
Zastala som. Pozerám ako sa každý kdesi náhli alebo aj nenáhly.Proste ide a pritom vníma len samého seba. Pozerá sa .Ale kde?? Somv meste plnom ľudí a zároveň tu nik nie je. Len malo ľudí vidí to, čoja teraz. Okrem mňa ešte akýsi muž ktorý nemá domov. Stojí na rohu ulicea predáva časopis .On svoju cestu ani nevidí. Nechce ju vidieť nechce.Trochu sa jej aj boji. On vidí to čo ja. Vidí ako ho ľudia míňajú pohľadom. On vidí tisíce tvárí ,alejeho nevidí ani jedna.
