Na obhajobu, neviem či viac svoju ako rodinných príslušníkov, ktorí začudovane krútili hlavami, prečo práve Rumunsko som povedala : „Rumunsko je už niekoľko rokov v EÚ, predsa to tam nemôže byť až také hrozné“. A tak sa začal črtať v mojej hlave plán. Prvým krokom bolo „ vygooglenie „ si zaujímavostí Rumunska, čo sa oplatí navštíviť, čo musíte určite navštíviť aj to čo ostáva bežným komerčným turistom ukryté. Následne pomocou booking.com som nám (mne a manželovi) zabezpečila ubytovanie a naplánovala cez google maps trasu aj s približným časovým rozpätím. Nastal deň D na „manželskú romantiku“ v Rumunsku. Do auta sme napratali kufor a príručnú tašku a 13.08. o 12.00 sme sa pohli z Levíc smerom na Debrecén.
Maďarsko je nádherná krajina, kde sa okrem vysočiny Mátra za Budapešťou až po rumunské hranice rozprestierajú iba úrodné polia striedajúce sa s pusztami na ktorých sa pasie dobytok i kone. Na maďarskej strane blízko hraníc sme si ešte pochutnali na vynikajúcom maďarskom guláši a o 17.30 sme prišli do rumunského pohraničného mestečka Oradea. Nakoľko sú v Rumunsku spoplatnené všetky cesty (diaľnice zatiaľ osobitne nie sú), t.j. akási cestná daň treba si zakúpiť elektronickú „známku“ na čerpacej stanici. Na desať dní stojí cca 8 eur. V mestečku sme mali rezerváciu ubytovania v nádhernom Grand Hotel Astoria na námestí priamo pri divadle, ktoré mi vyrazilo dych. Luxusné, historické zariadenie hotela sa snúbilo s perfektnými službami a milým personálom. Raňajky v cene boli samozrejmosťou. Prvý večer sme sa prebehli centrom, zamenili eurá za lei ( za 1 € sme dostali 4,61 lei). Cestu do zmenárne nám ochotne ukázali dvaja mestskí policajti, ktorí hliadkovali po pešej zóne. Pivo, víno i jedlá v reštaurácii majú v Rumunsku skvelé nielen cenovo, ale i chuťovo. Na každom kroku, v každom meste či väčšej dedine sa buduje, všade sme videli pracovný ruch a tabule Európskej únie, čiže Rumuni granty a eurofondy naozaj využívajú naplno.
Druhý deň bola naplánovaná cesta do historického mesta Sibiu pôvodne Hermannstadt založeného v 12. storočí nemeckými prisťahovalcami, ktorých nazývali sedmohradský Sasi. Samozrejme cestou sme mali zopár zastávok jednou z nich bol slávny goticko-renesančný Corvin Castle, ktorý patril rodu Jána Hunyadiho. Jeho synom bol Matej Korvín. Hrad bol nedobytný, pretože stojí na kamennom brale v meste Hunedoara, ktoré je v dnešnej dobe priemyselným mestom plným smogu a tovární. V jeho blízkosti približne 6 km sa nachádza mesto Calan v ktorom žijú Rómovia vo svojich takmer rozprávkových vilkách so samými vežičkami. Domy prekypujú farebnosťou až prechádza zrak. Oči nám skákali ako pinpongové loptičky, cítili sme sa neskutočne, čím viac vežičiek tým bohatšia rodina, pred každým domov v dvore s kovovými ornamentmi zdobenými bránami stálo zväčša na anglických značkách luxusné auto. Po prehliadky nádherného Huňadiho múzea v ktorom sa dorozumiete okrem rumunčiny, angličtiny aj maďarsky sme sa vydali na cestu novučičkým úsekom rumunskej diaľnici až do mesta Sibiu. V tomto historickom meste sme mali opäť rezervované ubytovanie v samotnom centre v penzióne Villa Weidner. Autom sa dalo parkovať na vedľajšom námestí, ktoré malo názov Piata Mica (čítaj Mika J ) Do historického takzvaného horného mesta, ktoré je zapísané do dedičstva UNESCO sa dalo dostať cez kamennú bránu, ktorá dnes funguje na rampu, čiže za vstup a parkovanie v centre sa platí. Všade vidno nemecký vplyv, domy a celé historické mesto je usporiadané do geometrického obrazcu, obchodíky nachádzajúce sa na námestí sú zväčša nemeckých značiek ako Steilmann, Lidl a pod. Mnoho turistov je z Nemecka, zrejme sa tu cítia fajn. V meste odporúčam pozrieť evanjelickú katedrálu postavenú na základoch románskej baziliky v roku 1520. Nás okrem úchvatnej fresky a mohutného organu zaujali aj zachovalé krypty na ktorých boli vyryté mená zosnulých. V tejto časti katedrály sme stretli aj ľudí pátrajúcich po svojich predkoch. Na hlavnom námestí sa v lete usporadúvajú koncerty a rôzne podujatia. My sme mali šťastie na predstavenie klasickej hudby v podaní národného orchestra z Bukurešti. Že to bolo úchvatné ani nemusím písať J Spokojná atmosféra vládla aj v reštauráciách v okolí námestia. Odporúčam najmä reštauráciu Kulinarium ( http://www.kulinarium.ro ) skvelé rumunské jedlá i Lili's Cafe s vynikajúcou štrúdlou a kávičkou a ďalšie, samozrejme každý podľa svojej chute.
Ďalší deň sme vyrazili smerom na severovýchod do historického mestečka Sighisoara zapísaného do dedičstva UNESCO. Je to vraj rodisko Vlada Tepesa prezývaného Dracula. Toto mesto naozaj žije Draculom, okrem suvenírov ho stretnete aj na jedálnom lístku v reštaurácii, ktorá sa nachádza v susedstve tematicko-draculovsko zladenej izby, ktorú prezentujú ako izbu v ktorej sa narodil a istý čas žil Vlad Tepes. Okrem historického námestia plnom dobových remeselníkov sme vyšliapali aj za nádherným výhľadom na mesto po stáročných krytých drevených schodoch. V tomto mestečku sa oplatí vyliezť na orloj z 12 storočia. Za vstup a nádherný výhľad zaplatíte 10 lei. V 17. storočí bola veža obohatená o orloj s alegorickými postavami, ktoré predstavujú rôzne hriechy a neresti. Príjemným prekvapením bolo bezplatné parkovanie pred väčšinou rumunských pamiatok strážené políciou, nakoľko občas turistov obťažovali žobrajúci ľudia.
Štvrtý deň nášho pobytu, čo bola nedeľa sme sa presunuli cez Fagaras ( tu musím podotknú, že smerom na Fagaras niekde medzi obcami Purumbacu de Jos a Arpasu e Jos sa nachádza jedna zaujímavá stavba a tou je preslávená fagarašská tajná cesta, ktorú dal postaviť Ceausescu. Táto cesta je kľukatá vo vysokej nadmorskej výške a nebezpečná, preto je sprístupnená iba v lete, cez zimu je uzavretá. My sme tam neboli, ale podľa domácich stojí za to previesť sa po nej) Brasov do mestečka Sinaia, kde sa v národnom parku Bucegi nachádza jedna z najohromujúcejších stavieb - nádherný zámoček Peleš, ktorý patril kráľovskej rodine, počas komunizmu si tu nádhernú okolitú prírodu a prepych užíval neslávne známy rumunský prezident Ceausescu. Kedže sme sa v podstate nachádzali v oblasti Transylvánia v nadmorskej výške približne okolo 2000 metrov nad morom aj počasie bolo premenlivé. Pri príchode na parkovisko svietilo slnko, cestou na zámoček sa obloha zatiahla zahrmelo a spustil sa lejak. Po polhodinke sa počasie umúdrilo a my sme mohli postupovať k pokladni. Vstup na 2,5 hodinovú prehliadku zámku Peleš stojí 50 lei na osobu plus 35 lei zaplatíte za fotenie. Prehliadku môžete absolvovať s anglicky alebo nemecky hovoriacim sprievodcom. Prehliadka naozaj stojí za to, je ohromujúca, toľko nádherných umeleckých diel, lustre, ručne tkané orientálne koberce, keramika. Obdivovať môžete aj majstrovstvo remeselníkov z celého sveta.
Po tomto famóznom zážitku sme nasadli do auta smer Bran, legendami opradený Draculov zámok. Do nášho cieľa penziónu Anna sme dorazili tesne pred 17.30. ubytovali sme sa v nádhernej malej podkrovnej izbičke s balkónom a výhľadom priamo na hrad. Domáca nám ochotne poradila, že hrad je otvorený denne okrem pondelka a posledný vstup je do 18.00 hodiny. Okamžite sme sa behom vydali na hrad, ktorý je od penziónu cca 300 metrov a vedú k nemu strmé kamenné schody. Našťastie sme to stihli, ale vydýchali sme sa až na hrade v prvej komnate. Na mňa hrad nepôsobil moc strašidelne a tak skôr ako na krvilačného upíra verím na Írovu (Bram Stocker) fantáziu. Kedže nejaký čas strávil na tomto hrade, má tu zariadenú aj dobovú izbu v ktorej napísal a následne v roku 1897 vydal román Dracula. (Doteraz si pamätám ako som ho tajne so zatajeným dychom čítala, vždy keď moja matka nebola doma a keď som ju počula šramotiť schovala som ju na vrchnú poličku kuchynskej linky.) Prehliadka hradu bola zaujímavá a príjemná, na hradbách pofukoval príjemný vetrík a ten čarovný výhľad na Transylvánske hory a lesy bol božský. Pod hradom to žilo do neskorej noc, hlavná ulica plná reštaurácií, barov a obchodíkov so suvenírmi. Noc v penzióne bola nádherná, priamo z postele výhľad na osvietený Draculov hrad...hmm to som si vychutnávala. J
Pondelok ráno nás čakala cesta k Čiernemu moru do Constanty . Z Transylvánie sme sa vydali na juh smerom na Ploiesti, následne sme prešli v trištvrte hodinovej kolóne okolo Bukurešti a novučkou rumunskou diaľnicou až do mesta Fetesti kde nás zatavilo mýto. Za prechod ponad Dunaj sa platí jedno rázový poplatok 13 lei za osobné auto. Mesto ktoré sme míňali na druhej strane Dunaja sa volá Cernávoda odkiaľ je už len kúsok do famózneho a zvláštneho mesto zároveň - Constanta. Opäť som bola spokojná s rezerváciou ubytovania s názvom Villa Central, ktoré sa nachádza 300 metrov od mora a približne 10 minút pešo od historického centra najväčšieho prístavného mesta v Rumunsku. Ihneď po ubytovaní som skočila do pokojných vôd Čierneho mora. Cesta na mestskú pláž bola zaujímavá, pre kúpania chtivých ľudí bol vytvorení úzky koridor medzi ohradenými pozemkami na ktorých vládol čulý stavebný ruch, nákladné autá odvážali zeminu, žeriavy dvíhali betónové stĺpy. V podstate ako v celom Rumunsku tak aj pri mori sa buduje, stavajú sa nové, moderné hotelové rezorty. V susednom vychýrenom letovisku Mamaia vládne pokoj a pohoda. Constanta mohla byť podľa dobových fotografií na stenách hotela súdiac veľmi nádherné miesto so skvelou atmosférou. Keď som privrela oči, ihneď som si predstavila seba ako tú paničku na obrázku v nádhernej dlhej čipkovanej sukni s vlečkou a slnečníkom nad hlavou ako prechádza promenádou a čaká na svojho moreplavca J Dnes mám pocit, že Constanta je spiacou krásavicou. Málo rozvinutí turizmus, mnoho chátrajúcich aj historických budov nielen mimo centra, ale aj na námestí. Okrem obrovského múzea archeológie a histórie do ktorého odporúčam ísť ( na troch poschodiach nájdete od praveku, cez starovek a stredovek až po éru komunizmu zaujímavé exponáty) je ešte zaujímavá návšteva funkčnej mešity a výstup na minaret, ktorý je uspôsobený ako vyhliadková veža na mesto. V tomto meste ma zaujala aj vzájomná spolupráca resp. spolužitie ľudí viacerých náboženstiev. V meste sú zachovalé nielen kresťanské chrámy, ale i moslimská mešita a židovská synagóga. Zaujímavosťou je socha vlčice a Romula s Rému, čo je zrejme pozostatok nadvlády Rimanov. Práve v deň respektíve v noci keď sme boli v Constante sa prehnala regiónom strašne silná prietrž mračien s bleskami a intenzívnym lejakom. No našťastie ráno sa na nás opäť usmievalo slniečko.
Ihneď po raňajkách sme sa vydali na severovýchod Rumunska cez mesto Tulcea a Somovo na najvzrušujúcejšie miesto akým je pre mňa Delta Dunaja (http://deltaresort.com ) Po príchode do rezortu a pridelení domčeka s teraskou a nádherným výhľadom na dunajské kanále, som nestačila híkať a otvorenou pusou sledovať ďalekohladom tie rozmanité vtáky, ktoré sa vznášali nad trsmi bambusov, tie nádherné volavky, bociany, žeriavy, pelikány a mnoho ďalších živočíchov. Po vybalení vecí sme sa rozbehli k vode, rybári tam chytali ryby, ďalší plávali pomedzi užovky a lekná. Podvečer sa s moskytierou na hlave pripravoval na lov domáci rybár. Nenechali sme si ujsť ani dunajské úlovky na tanieri v tamojšej reštaurácii sme si dali famózne menu : manžel rybaciu polievku, ja hustú z čerstvých hríbov pomixovanú polievku, v jedálnom menu manžela ako rybára oslovil rybací tanier pozostávajúci z grilovaných rýb typických pre oblasť Delty Dunaja. Ja som si vybrala chutného jesetera s kukuričnou kašou, ktorú pre mňa záhadne prečo ? podávajú v Rumunsku takmer ku každému jedlu. Zaujímavosťou, ktorou nás privítala recepčná je fakt, že za pásom stromov opodiaľ ( ako ukázala rukou) je už Ukrajina, čiže nie je ničím výnimočným, že vám naskakuje ukrajinský roaming. Preto sme pri telefonovaní domov deťom, museli ručne prepínať na rumunský roaming. Delta natur resort sa nachádza kúsok od Somova a kúsok od obce Parches, ktorá je posledná dedinka v tejto oblasti na rumunskom území. Nad dedinou sa rozprestiera veľký kopec na ktorý sme sa vyštverali a videli sme doširoka – doďaleka, fotoaparát (ešteže už existuje digitálny :) sme vycvakali do vybitia batérie. Večer sa spustil jemný dážď, ktorý sa na druhý deň pretavil do lejaku, čiže mohla nastať tá očakávaná manželská romantika na tichom a pokojnom mieste, ktorá však u mňa nevydržala dlho a zakrátko som začala spriadať plány na cestu do Tulcei aby sme sa popýtali na plavbu po Dunaji jeho spletitých kanáloch. V agentúre na prenájom lodí a rezervácií výletov po Dunaji nám žiaľ oznámili, že v daždi nepremávajú lode a ani to nemá zmysel, keďže všetky živočíchy sa snažia skryť pred plúšťou. Sklamaná som odchádzala za manželom späť do auta. Už cestou späť do rezortu som spriadala plány, že raz sa sem ešte isto vrátim, musím sa vrátiť, chcem sa vrátiť. Takže po návrate pokračovala romantika vo vilke J Ako na potvoru, v deň nášho odchodu opäť vykuklo na chvíľu slniečko, našťastie asi iba pre mňa, provokačne, lebo po pol hodine cestou cez mesto Tulcea sa opäť zatiahlo a rozpršalo.
Z Delty Dunaja sme vyštartovali hneď po raňajkách o 9.00 hodine. Môj plán bol zastaviť sa po ceste, možno aj niekde ešte prespať (veď doma nás nikto nejako extra nečakal, deti boli radi , že majú týždeň pokoj od rodičov asi jediný kto ocenil náš skorší návrat domov bol náš pes kokršpaniel Timko, oboch nás pooblízal a poskákal, od radosti , že nás má doma, nevedel ani zaspať , v kuse vrtel chvostíkom J) avšak môj muž v štýle reklamy Redbull nám dáva krídla šoféroval až domov takmer bez prestávky. Išli sme na obed o 12.00 stredom, priamo, centrom ( in media rez) hlavného mesta Bukurešť, kde sa štvorprúdovka menila na dvojprúdovku potom opäť na viac prúdov z toho dva odbočovacie, medzi autami električky, trolejbusy pod zemou metro a trúbiaci vodiči a my - zopár turistov s navigáciou, ktorá sa tiež miestami strácala v tom rušnom chaose. Konečne po hodinke neplánovanej prehliadky historických pamiatok hlavného mesta sme sa vymotali na cestu smer Pitesti – Ramnicu Valcea- obchvat Sibiu –Deva – Arad a vytúžený hraničný prechod Nadlac-Nagylak. Tma z blížiacej sa búrky nás zachytila niekde medzi cestou (na mape síce je naznačená diaľnica, ale ešte nie je dobudovaná a spojazdnená J) Deva –Timisoara. Nevideli sme takmer ani na krok. Keď manžel zistil, že jedno svetlo na aute nesvieti, pokúsil sa „zavesiť“ na predchádzajúce auto. No vydržalo mu to približne do doby, keď sa pred nami idúce auto nezačalo vliecť a on ho musel predbehnúť. Vtedy sa už zotmelo úplne, bol večer okolo 21.00 hodín keď sme po 250 km novootvorenej rumunskej diaľnici, ktorá plynule nadväzovala na maďarskú diaľnicu, rovnako bez jednej benzínovej pumpy, bez jediného odpočívadla s WC dostali do menšieho stresu ( teda ja do väčšieho J ) keďže nám dochádzala nafta a naša navigácia sa zbláznila, neukazovala novú cestu po ktorej sme išli a tým pádom ani čerpacie stanice v okolí. V tme bez akýchkoľvek tabúľ okrem označenia M1, M7 a podobne „ hovädsky “ značené maďarské cesty sme ani sami netušili kde sme. Tak sme sa rozhodli zísť z diaľnice a po piatych kilometroch sme sa blížili k mestu Makó kde sme napokon „moju drámu“ ako to nazval manžel ukončili natankovaním paliva. Zaujímavosťou našej cesty bol aj fakt, že druhé hlavné mesto na našej trase Budapešť sme krížom prechádzali v noci presne o 24.00, našťastie to už bolo celkom kvalitne vypratané J teda takmer bez premávky. Doma sme parkovali o 02.30., gratulácia za skvelý výkon vodičovi avšak dodnes nepochopím načo to bolo dobré, tieto preteky ako o život.....môj muž sa ešte asi nenaučil vychutnávať si život naplno a pomaly.
Okrem už popísaných zážitkov chcem spomenúť aj to, že Rumunsko je nádherná krajina, ktorá má takmer všetko: hory, jazerá, rieky, jazerá, Dunaj, lúky, pasienky, polia, more, veterné i slnečné elektrárne a skvelých ľudí, ktorí žijú tak ako vedia.
Ešte vždy je Rumunsko krajinou kde v zaostalých dedinkách môžete vidieť kravy, ovce a kozy pásť sa pri ceste, kde musíte dávať prednosť sedliakovi, ktorý vezie na drevenej prični svoju úrodu a jednou rukou poháňa koňa. Ešte vždy máte šancu vidieť ľudí v krojoch alebo ľudí loviach v rieke ryby na drevenú paličku so silonom a háčikom. Ešte vždy tu žijú ľudia, ktorí sa podelia s vami o skromné zásoby jedla, ale už aj tu v Rumunsku vidieť „chápadlá “ konzumnej spoločnosti, v obchodoch nájdete svetoznáme značky potravín, vo väčších dedinách pobočky Western Union a v mestách sú už ľudia na nerozoznanie od ďalších Európanov.
Kto chce vidieť Rumunsko resp. vrátiť sa do čias života našich starých mám mal by sa s návštevou rýchlo rozvíjajúcej sa krajiny patriacej do Európskej únii poponáhľať.
