Prvou zastávkou v našom putovaní na východ Slovenska bol barokový kaštieľ Betliar, ktorý sa nachádza 8 km od Rožňavy. V kaštieli sa zachovalo pôvodné zariadenie a zbierka predmetov rodiny Andrássyovcov. Na prízemí kaštiela sú vystavené poľovnícke trofeje –zvieratá ulovené nielen v okolitých lesoch, ale i exotické ako slon, korytnačka, byvol africký a medveď grizly. Zaujímavosťou sú aj dve zachované múmie uložené v sarkofágoch. Na poschodí nechýbajú obrazy, zobrazujúce členov rodiny. Pozornosť si zaslúži aj sieň Nádasdyho husárov, ich portréty visia v jedálni na prvom poschodí neďaleko slávnej knižnici s niekoľkými tisíckami zväzkov kníh prevažne vedeckej literatúry zo 16 až 20. storočia. Okrem toho sa v kaštieli nachádza aj zbierka dobového nábytku a keramiky. Kaštiel Andrássyovcov obklopuje anglický park, ktorý bol v roku 1978 zapísaný do zoznamu najkrajších historických záhrad sveta. V parku sa nachádza viacero fontán. Park postupne prechádza do lesa, v ktorom sa v dávnych dobách nachádzalo množstvo zveri. Kaštiel Betliar je počas letnej sezóny prístupný pre návštevníkov denne, každú hodinu sa konajú prehliadky aj s odborným výkladom. Tohto roku (2015) sprevádza návštevníkov Betliara cisárovná Sisi.
V Bardejove sa vrátime do minulých storočí
Nasledujúca naša cesta viedla cez Rožnavu, Košice a Prešov (historický objekt Solivar sme si prezreli z auta :) do Bardejova, mestečka na severovýchode Slovenska. V roku 2000 bolo historické centrum Bardejova zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Neďaleko mesta sa nachádzajú chýrne Bardejovské kúpele. Prvá zmienka o liečivých prameňoch pochádza z obdobia stredoveku. V kúpeľoch sa nachádzajú aj budovy z 18 a 19.storočia. Neskôr pribudli budovy z čias komunizmu, kedy Bardejovské kúpele zaznamenali väčší rozmach. V areáli kúpeľov sa nachádza prameň liečivej alkalicko-slanej, železitej kyseľky. My sme do kúpeľov zavítali v bežný pracovný deň popoludní. Mala som pocit akoby tam zastal čas, návštevníci kúpeľov sa nikam nenáhlili, pokojne sa prechádzali po upravenom parku, pili liečivú vodu, sedeli na kávičke, alebo podupkávali do rytmu v letnom amfiteátri kde práve koncertovala kapela. Ten pokoj bol ohromujúci.
Múzeum šarišskej a zemplínskej kultúry
V areáli kúpeľov sa nachádza aj najstarší skanzen svojho druhu na Slovensku. Bol sprístupnený v roku 1965. Má rozlohu 1,5 hektára. Tento skanzen prezentuje ľudovú architektúru dvoch etník, slovenského a rusínskeho obyvateľstva, žijúceho v regióne horného Šariša a severného Zemplína. V areáli sa nachádzajú zväčša drevené obytné, technické, hospodárske a sakrálne stavby z 19 a 20. storočia. Nás zaujali najmä drevené kostolíky s nádherne zdobením oltárom, ale aj dobové zariadenie domu ako sú drevené svadobné truhlice, či murované piecky, alebo žarnov na mletie obilia. V skanzene ma pozitívne prekvapili aj toalety, ktoré boli aj napriek množstvu návštevníkov čisté a voňavé. Skanzen v Bardejovských kúpeľoch je otvorený od utorka do nedele v letnej sezóne do 18.00 hodiny. Na každej stavbe je popis v slovenskom a anglickom jazyku, exponátov je možné dotýkať sa, čo poteší podobných ľudí ako som ja, teda, že si „všetko“ potrebujeme ohmatkať.
Slovenský raj preverí osobnosť človeka
Podvečer sme sa presunuli do Slovenského raja, konkrétne do jeho severnej časti. Cestou do obce Hrabušice ma zaujali stavby rodinných domov na motívy letohrádkov, zámočkov, s vikiermi a vežičkami v krikľavých farbách. Mnoho z nich vlastnia Rómovia, ktorí postávali popri ceste s nápisom Zimmer frei, alebo Pokoje. Do svojich "vyčančaných" príbytkov lákali turistov. My sme sa zlákať nedali, postupovali sme smerom do lesa, až sme dorazili do obce Hrabušice časť Píla. Túto časť obce obýva celoročne iba šesť – sedem rodín, všetci ostatní sú chalupári. V obci sa nachádza chata Piecky s chatárom Martinom Baranom, ktorý nás ochotne ubytoval na jednu noc. Porozprával nám o mieste kde sa nachádzame, aj o možnostiach turistiky v okolí. V jeho chate je miesto pre 20 ľudí. Chata je ocenená ako ústretová voči deťom. Nechýba v nej prebaľovací kút, množstvo hier pre deti, vonkajšie ihrisko s drevenými preliezkami a pieskoviskom. A ako bonus sú nádherné hory okolo chaty a čistý vzduch. Ubytovanie je možné v komfortných, tradične zariadených izbách s vlastnou kúpeľňou, nechýbajú ani výdatné raňajky, ktoré sú zahrnuté v cene nocľahu.
Rebríky v raji vzbudzujú rešpekt
Od chaty cca 200 m začína turistický chodníček Piecky na vrchol Suchej Belej. Po tomto chodníku sme sa v piatok dopoludnia vydali aj my. Ako spomínal chatár z Píli, ak prekonáme prvý, Veľký vodopád, ktorý má výšku 30 metrov, už musíte ísť iba vpred, pretože výstup tiesňavou Sokol je jednosmerný. Vo mne - turistu z južného Slovenska kovový rebrík vo výške vodopádu vzbudzoval rešpekt, miestami až obavy. Napokon zdolať ho, ma presvedčil lezecký výkon sotva 11-ročného poľského chlapca. Ak som si však myslela, že 30 metrový kovový rebrík bol to posledné pri čom sa mi na túre v Slovenskom raji triasli (a to doslovne triasli) kolená tak som bola na omyle. Čakali nás ešte drevené rebríky bez opory, železné stupaje či reťaze ponad valiacu sa vodu v kaskádach a perejoch. Nádherné prírodné scenérie a vyplavený adrenalín nás poháňali vpred. Oddychovali sme minimálne aj preto nám výstup trval zhruba o 15 minút kratšie ako uvádzajú turistické príručky. Na vrchole Suchej Belej nás príjemne prekvapil čulý ruch, turisti sa zbiehali zo všetkých smerov. Na tomto mieste sa totiž stretajú zelená, modrá a „naša“ žltá turistická značka. Je to križovatka na rôzne smery – modrá pokračuje na Malý a Veľký Kyseľ, žltá na vrch Pod vtáčím hrbom a ďalšia k rázcestiu Glac, následne k Malej Poľane. Odtiaľ sme sa vydali červenou značkou chránením územím Sokol na cestu späť. Bol to pre mňa nesmierne ťažký hodinový prechod hustým lesom. Víťazstvom bolo rázcestie s označením 30 minút obec Hrabušice, časť Píla. To sme už necítili únavu, len nadšenie z toho, že sme túru zvládli. Uvedomila som si, že náročná túra človeka privedie na úplne iné myšlienky s akými išiel do hory. Podstatné je, sústrediť sa na každý krok, pretože každý chybný krok v horách, môže znamenať pád, ba možno aj smrť. Spoliehať sa musí človek na svoje sily a rozum. Turistika prečistí naše často nepodstatnými vecami zanesené hlav. Preverí osobnosť človeka. Z môjho prvého veľkého výstupu v rokline Piecky v Slovenskom raji som si odniesla ponaučenie, že nie je podstatné zažiť čo najviac, ale prežiť, tieto myšlienky ma sprevádzajú aj v bežnom živote.
Unaveného turistu osvieži voda
Po riadnej porcii turistického zážitku si naše telo žiadalo ponoriť sa do vody s bublinkami. Tak sme mu vyhoveli. Zo Slovenského raja sme vyrazili priamo do Aquacity Poprad. V lete láka popradský aquapark malých i veľkých návštevníkov s množstvom atrakciií, od pieskovej pláže až po zábavu so známymi tvárami slovenského showbiznisu. My sme sa dali zlákať teplou vodou s hydromasážnymi tryskami. Po dvojhodinovom relaxe sme sa presunuli na večeru do motorestu Goral v Spišskej Belej. Nič lepšie mi už dávno nechutnalo ako jedlo s názvom Goralský tanier, ktorý obsahoval bryndzové halušky, strapačky s kyslou kapustou a bryndzové pirohy so slaninkou. Pri dobrom jedle a ešte lepšom zákvase nám v hlavách skrsol nápad, vydať sa miesto naplánovanej trasy Dedinky-Mlynky v južnej časti Slovenského raja do Zamaguria, kraja Goralov a to priamo do vychýreného Červeného Kláštora obklopeného národným parkom Pieniny a riekou Dunajec.
Kraj lietajúceho mnícha Cypriána
Do Červeného Kláštora sme docestovali v piatok večer. S ubytovaným to počas letnej sezóny vyzeralo biedne, ba až takmer beznádejné. Všetky hotely, penzióny na okolí boli obsadené poľskými, českými, ale i slovenskými návštevníkmi Zamaguria. Napokon sa nám podarilo prespať na súkromí. Hneď ráno sme sa vybrali k známemu kláštoru, ktorý obývali kartuziánsky, neskôr kamaldulskí mnísi. Najznámejší kamaldulský mních bol fráter Cyprián. Títo mierumilovní mnísi nosili biely odev a zbierali bylinky, liečili chorých. Iní zase prepisovali knihy do viacerých jazykov. Z tohto obdobia sa zachovala aj najvýznamnejšia kniha múzea a to v koži viazaný herbár. Prehliadku aj s odborným výkladom sme absolvovali o deviatej hodine dopoludnia. V areáli kláštora sa nachádza množstvo nádvorí, dobovo zariadených izbíc mníchov, ako aj bohato zdobený oltár kostola. V miestnosti kde sa schádzal snem sa zachovali pôvodné, bohato zdobené drevené lavice a fresky na stenách. Najúžasnejšou je výjav z ukrižovania Krista, kde Panna Mária klačiaca pri Ježišovi hladí očami na návštevníkov. Zaujímavosťou tejto fresky je jav, z hocijakého uhľa sa na Pannu Máriu pozriete vždy vám hľadí priamo do očí. V múzeu možno vidieť aj výstavu pre zamagurský kraj typického povolania a to pltníkov a ich oblečenia, nástrojov, pltí, ale i rybárske siete a ďalšie predmety z dávnych čias. Zaujala ma možnosť ubytovaia priamo v kláštore s raňajkami v dobovom hostinci. Toto miesto má isto svoje historické čaro. Nabudúce isto vyskúšame.
Smerdžonka lieči kožné choroby
V roku 2010 bol prameň v Červenom Kláštore vyhlásený za prírodný liečivý zdroj. Dávno predtým liečivé účinky objavili mnísi z kláštora. Tamojší prameň obsahuje množstvo síry, ktorá zapácha a tak kúpeľe dostali názov Smradľavá voda – Smerdžonka. V areáli kúpeľov sa dá ubytovať v hoteli, alebo v chatkách. Neďaleko kúpeľov vedie turistický chodník na najatraktívnejší vrchol v Pieninách a to Tri koruny v nadmorskej výške 982 m. Na vrchole sa nachádza rozhľadňa, z ktorej je nádherný výhľad na okolie. Okrem už spomenutých atrakcií je zaujímavosťou obce aj prechod pre peších a cyklistov po moste do Poľska. Stredom Dunajca vedie totiž štátna hranica. Mali sme sa možnosť presvedčiť, medzinárodná spolupráca funguje v Zamagurí ukážkovo. Každý ponúka turistom to najlepšie čo má. Poliaci, svoje chýrne poľské krovky, typický poľský oscypek z ovčieho mlieka, u nás zase kvalitné pivo a bryndzové pirohy, či mäkké bylinkami vyplnené ľanové vankúšiky.
Splav po Dunajci
Pltníctvo sa v Zamagurí dedí z pokolenia na pokolenie. V červenom Kláštore som nadobudla dojem, akoby pltníkov pribúdalo a turistov ochotných platiť za splav Dunajca je z roka na rok menej. Pltníctvo má svoju tradíciu od roku 1832. Splav po hraničnej rieke Dunajec, ktorá ako jediná tečie smerom nahor až do Baltského mora, na tradičných drevených pltiach cez prírodný kaňon má svoje čaro a neopakovateľnú atmosféru. Splav trvá hodinu a pol. Po vystúpení z plte je návrat do miesta štartu možný autobusom, bicyklom či pešou túrou. Podľa počtu záujemcov o splav nám primontovali drevené člny, špeciálne k sebe pripevnené, krížom cez ne položili lavičky na sedenie a dvaja pltníci - predník a zadník v krojovanej veste a typickom klobúku sa odrazili od brehu veľkými drevenými pádlami a razom sme sa plavili po prúde rieky. Vedľa nás ďalšia skupina turistov, za nami tiež. Razom bol Dunajec plní pltí. Zaujala ma historka ako sa na klobúk pltníka dostali morské mušle. Historka začína tým, že každý pltník mal v dávnej minulosti preukaz a povolenie na splav po Dunajci. Kto rieku splavil až do mora, mal nárok našiť si na klobúk morskú mušľu. Samozrejme kto ich mal na klobúku najviac bol najuznávanejší pltník.
Východná, žije folklórom
Cestou domov sme sa znenazdajky ocitli v obci Východná, práve v čase konania folklórneho festivalu, ktorý v roku 2014 oslávil okrúhle 60. výročie založenia týchto slávností. Okrem krojovaného sprievodu obcou sa takmer z každého domu ozývalo: „Nech sa páči, popozerajte, okoštujte“. Nedalo sa odolať. Dievčence v krojoch tkali koberce a podušky, v ďalšom dome, prezentovali typický odev tamojších ľudí, pastierov, ich krpce, valašky. Nechýbala ani ochutnávka jedál, typických pre Východnú. Pochutili sme si na vianočnej polievke kyseľ, šiškách, ale i bryndzových šúlkach so slaninkou. S receptom na šúlky sa totky s nami podelili. Potrebujeme hladkú múku 0,5 kg a vodu. Následne zamiesime cesto, ktoré potom vyvaľkáme, pokrájame ako rezance a tie rezančeky šúľame. Šúľky vyvaríme vo vriacej vode a ešte horúce posypeme bryndzou a slaninkou. Po výbornom kultúrnom a gastronomickom zážitku v mekke folklóru sme sa dokonale uspokojení vydali na cestu domov na juhozápadné Slovensko.
