jeho úponov, priľahlej kosti, odstupov a kotvenia tam umiestneného väziva a svalstva.
Artróza môže postihovať každý kĺb v tele (obr. 1). Predsa k najčastejším dnes patria postihnutie bedrových (koxartróza, coxarthrosis) a kolenných (gonartróza, gonarthrosis).
Artrózy patria medzi najčastejšie ochorenia dnešnej doby. Triezve odhady udávajú 12% postihnutie celosvetovej populácie. V poslednej dobe však narastá počet ľudí s artrózami a nebadane sa posúva do mladších vekových kategórií, čo je nielen alarmujúce, ale musí byť aj mobilizujúce. Najmä preto, že degeneratívne zmeny predisponovaných jedincov je možné pozorovať (odhaliť) už v tridsiatke! Po päťdesiatke sú celkom zreteľné. Literatúra udáva, že u ľudí nad 60 rokov postihuje polovicu obyvateľstva a nad 70 rokov veku má rôzne artrózy až 80% populácie, bez ohľadu na pohlavie.
Rozoznáva sa primárna a sekundárna artróza. Príčiny sú rôznorodé (multifaktoriálne). Podieľajú sa nielen vrodená (genetická) náchylnosť (predispozícia), starnutie organizmu, ale aj nesprávny životný štýl (tzv. západného typu), dlhodobé nedostatky v kvalite, kvantite a vzájomných pomeroch výživových zložiek. Pričom sa nejedná „iba“ o dôsledky priam epidemického nárastu obezity, ktoré bývajú „očividné“ (enormná záťaž aj na kĺby), ale aj podvýživy. Navyše, čoraz častejšie sa objavujúce a na prvý pohľad menej zreteľné, tzv. skryté formy podvýživy niektorej z výživových zložiek. Vtedy dotknutá osoba vyzerá na prvý pohľad ako dobre živená, ale niekedy až vážne deficity sú ukotvené vo vnútri organizmu. Najčastejšie nedostatky vyplývajú z dlhodobého deficitu kvalitných bielkovín (priemyselná veľkovýroba, tepelná úprava a prímesi, potravinová jednostrannosť, chýbanie surovinovej pestrosti), v kombinácii a prepojení na chyby pri dopĺňaní niektorých minerálov (makroelementov, ale z dnešného pohľadu najmä mikroelementov a prechodných prvkov) a vitamínov (pričom sa zďaleka nejedná len o dnes veľmi populárny vitamín D).
Princípmi tvorby výživových plánov sme sa v našich príspevkoch venovali mnohokrát, preto si cteného čitateľa dovoľujeme na nich odkázať (viď aj www.symptomedica.com).
Veľmi úzko s tým súvisia aj rôzne poruchy hormonálne (pravdepodobne je to jedna z príčin, prečo v mladšom než seniorskom veku sú viac postihnuté ženy), vyplývajúce z tzv. metabolických chorôb (najmä cukrovka), narastajúcich porúch funkcií žliaz s vnútornou sekréciou (endokrinné), zápalových chorôb (pričom sa nejedná len o ochorenia kĺbov, ale aj iných lokalizácií), neurologických porúch (polyneuropatia), defektov a poškodení imunity, vrátane veľkej skupiny tzv. autoimúnnych ochorení (v našich blogoch sme im venovali patričný priestor). Tiež hromadenie drobných „nezávažných“ úrazov kĺbov a pohybového aparátu, ktorých následky sa sčítavajú (klasickým príkladom bývajú koxartrózy u futbalových brankárov po ukončení ich aktívnej kariéry), ale aj celkový zvýšený výskyt chorobnosti ľudí súčasnej populácie a jej štruktúry. Dôležitým podielom prispieva tiež psychické vypätie, stres a depresia, ktoré môžu viesť k zmenám tvorby a zloženia kĺbového maziva, ktoré následne spúšťa hromadenie a kopenie ďalších chorobných zmien. V konečnom dôsledku môžu urýchliť nástup a podporiť prudký rozvoj artróz rôznych kĺbov.
Zo subjektívnych problémov, ktoré artróza prináša, jednoznačne prevláda bolesť. Spočiatku po záťaži, ktorá sa so stupňovanou námahou zvýrazňuje. Pridružuje sa ranná stuhnutosť a postupne sa z bolesti po záťaži stane trvalá. Neskôr aj nočná, ktorá sa prenáša do okolitých štruktúr, v blízkosti postihnutého kĺbu. Mnohokrát aj poriadne krutá.
Z objektívnych nálezov je zjavné šetrenie postihnutie kĺbu, čo v prípade dolných končatín znamená krívanie. Odborník ľahko a často iba za použitia svojich zmyslov, dokáže odhaliť ďalšie známky poškodenia kĺbu a priľahlých štruktúr.
Pre diagnostiku má rozhodujúci význam už prosté röntgenologické vyšetrenie a podľa jeho výsledku sa tiež určujú spravidla štyri stupne kĺbového postihnutia (obr. 3). Základné vyšetrenia spravidla dopĺňajú ďalšie, vrátane kontroly krvných hematologických aj biochemických parametrov, močového výdaja a zobrazovacích metodík, napr. artroskopiou, ultrazvukom, scintigrafiou, no najmä počítačovou tomografiou a magnetickou rezonanciou. Dnes aj vo veľmi atraktívnej 2D a 3D konfigurácii.
Liečba, podobne ako v iných prípadoch, sa delí na dve základné skupiny, konzervatívnu a operačnú. Konzervatívna využíva najmä režimové opatrenia, rôzne lieky (medikamentózna) a rehabilitačné prostriedky (procedúry).
Účelom režimových opatrení je posilniť optimálny prísun živín s cieľom nepriberať, prípadne ubrať nadbytočnú hmotnosť a umne znížiť preťažovanie postihnutého kĺbu. Z medikamentov sa najčastejšie využívajú lieky protizápalové (antiflogistiká), bolesť tlmiace (analgetiká), stuhnuté svalstvo, väzy a šľachy uvoľňujúce (myorelaxanciá). V zdôvodnených prípadoch tiež kortikoidy, nezriedka aj aplikáciou priamo do postihnutého kĺbu. Alternatívou sú tzv. preparáty SYSADOA, pomaly pôsobiace látky určené pre kĺbovú výživu (Symptomatic Slow Acting Drugs in Osteo-Arthritis - venovali sme sa im hneď v niekoľkých z predchádzajúcich blogov). Zjednodušene povedané účelom rehabilitácie je jednak pôsobiť proti opuchu, zlepšovať prekrvenie postihnutého kĺbu a hľadať bolesť uľavujúce polohy, ale aj posilňovať ich účinok zlepšením funkcií okolitých štruktúr, najmä svalstva, väzov, šliach, puzdier.
Cieľom operácií je znížiť preťaženosť kĺbu, obnoviť jeho pohyblivosť a odstrániť bolesť. Medzi dôležité operačné metodiky patria aj umelé náhrady, tzv. totálne endoprotézy alebo aj kĺbové alopastiky (Obr. 4, 5).
V prípade bedrového kĺbu sa najčastejšie používajú tzv. cementované implantáty. Špeciálny kostný cement (polymetylmetakrylát) sa vsadí do odstránených postihnutých častí kĺbovej hlavice aj jamky a nahradí umelou náhradou (kovovou, prípadne z iných ušľachtilých materiálov). Alternatívou môžu byť aj necementované aloplastiky alebo kombinácia oboch základných typov náhrad (hybridné).
Uvedené, dnes bežne zaužívané operačné metodiky, sa používajú v prípade bedrových kĺbov približne 60 rokov, v prípade kolenných a iných kĺbov cca 40 rokov. Prešiel preto dostatočný čas, aby sa operačný postup ustálil a zvládol ho veľký počet pracovísk na celom svete (obr. 6).
S pokrokmi v kategorizácii jednotlivých typov artróz sa rovnakým spôsobom precízne vypracovali postupy (kritériá), ktoré dnes vedia jednoznačne odlíšiť a určiť hranicu, dokedy má neoperačná liečba ešte svoje opodstatnenie a kedy ju už musí nahradiť operácia. Najmä v snahe zlepšiť a udržať kvalitu života postihnutej osoby, no hlavne prechádzať vývoju nezvládnuteľných (aj neriešiteľných) poškodení kĺbov, s následnou ťažkou ujmou nielen celej pohybovej sústavy, ale organizmu ako celku.
U nás vznikla paradoxná situácia.
Na jednej strane sú nezvratné kritériá, ktoré dokážu presne zhodnotiť nutnosť a správne načasovanie operácie. Tiež precízne operačné postupy a techniky, vrátane dostupnosti výsostne dôležitého materiálneho a technického zabezpečenia (operačné pomôcky a postupy). Dobre známe a jasne definované sú dôsledky, ktoré otáľanie s operáciou môžu privodiť, v prípade omeškania či nedajbože premeškania správneho okamihu k operácii. V protipóle sú dlhé a narastajúce čakacie lehoty (dnes počítajúce nielen mesiace, ale roky) na operáciu. Pritom sieť pracovísk, ktoré uvedené operácie zvládnu (ortopedické a spoločné traumatologické a ortopedické) má kapacity, možnosti aj schopnosti ich počet významne navýšiť tak, aby sa nepomer medzi dopytom a ponukou zastavil, následne významne zmenil. Aby bolo postupne možné čakacie listiny odstrániť či aspoň minimalizovať v rozsahu dní a týždňov.
Problémom je, že pracoviská môžu uskutočniť iba taký počet operácií (pacientov), ktorý si zdravotné poisťovne objednali. Prípadné navýšenie by išlo na účet nemocničného zariadenia, čo by bolo, vzhľadom k pomerne vysokým nákladom na uvedený typ liečby, likvidačné a preto si objednávky nemôžu dovoliť prekročiť.
Poisťovne argumentujú, že vzhľadom k množstvu a šírke činností celej zdravotnej starostlivosti, ktorú musia finančne vykryť, je nutné výkony v každej kategórii limitovať, aby nedošlo k asymetrii. Čiže na niektoré by sa peňazí našlo, na iné nie. Poukazujú, že sú pritom prísne viazané parametrami štátneho rozpočtu, ktorý má charakter zákonnej normy, tým jeho prekročenie je protizákonné, so všetkými dôsledkami z toho plynúcimi. Navýšiť ich (všeobecne alebo účelovo) môže jedine štát, prostredníctvom svojich zákonodarných (parlament) a výkonných zložiek (vláda).
Štát sa neprieči, ale jedným dychom dodáva, že limity musia byť aj v zdravotníctve, inak by nebolo možné zabezpečiť proporcionálne udržanie a rast všetkých zložiek národného hospodárstva.
A kruh sa uzatvára.
Pritom je potrebné korektne uviesť, že sa nejedná o problém iba terajšej, ani jedinej zákonodarnej a vládnej garnitúry, lebo ten sa vyvíjal postupne a niekoľko desiatok rokov. Dnes ho úplne obnažila pandémia, kedy boli znížené operácie na úroveň iba život zachraňujúcich výkonov a zdravie ochraňujúce museli čakať. Pritom sa nejedná „iba“ o operácie bedrových a kolenných kĺbov, ale aj pomerne početnej a rôznorodej palety tzv. plánovaných výkonov ostatných a nielen operačných medicínskych odborov.
A pomyselné nožnice sa roztiahli do prasknutia ...
Dnes do takej podoby, že bludný kruh je potrebné preťať a nastaviť podmienky financovania zdravotníctva s prihliadnutím predovšetkým k skutočnej aktuálnej chorobnosti a najmä dynamike jej vývoja v posledných rokoch.
Čím neskôr sa to udeje, tým dlhšie a krutejšie budú trpieť aj ľudia s koxartrózami a gonartrózami.
