začína narastať po päťdesiatke.
Jedno z delení rozoznáva benígne novotvary kolónu z mezenchýmu (tzv. zárodočného tkaniva, organizmus z neho vytvára spojivá, svaly, cievy). Medzi nich patria najmä lipóm, lymfóm, hemangióm, leiomyóm, fibróm, endometrióza (ešte o nich bude reč).
Druhou základnou skupinou bývajú nezhubné novotvary z epitelu (výstelka), čiže polypy, ohraničené, stopkové a nestopkové nádory črevnej sliznice (vnútorná výstelka črevnej steny).
Polypy sa delia na adenómy (neoplastické polypy), polypy hyperplastické (zo zmnoženia buniek určitého tkaniva), zápalové (vzniknuté ako dlhodobý dôsledok zápalu) a hamartómy (z chybne vyvinutého tkaniva).
Hlavným nebezpečenstvom nezhubných adenómov je škodlivosť ich premeny na zhubnú (malígnu) formu. Priamo úmernú veľkosti polypu. Kým u adenómov sliznice hrubého čreva s veľkosťou do 1 cm je uvedené nebezpečenstvo menej ako 1%, adenómy nad 2 cm majú 50% riziko zhubného zvrhnutia.
Adenómy sú najčastejšie sa vyskytujúce spomedzi všetkých polypov hrubého čreva. Majú 90% podiel na ich celkovom množstve. Vznikajú ohraničeným zmnožením vrchnej časti sliznice hrubého čreva. Delia sa na stopkové polypy (tubulárne adenómy), polypy so širokou bázou (vilózne adenómy), tubulovilózne adenómy (kombinácia oboch predchádzajúcich) a polypózu kolónu (familiárna adenomatóza).
Stopkové polypy sú najčastejšie, tvoria približne tri štvrtiny všetkých prípadov. Môžu sa vytvoriť v každej časti hrubého čreva, mávajú stopku niekoľkomilimetrovú, ale aj dlhšiu ako niekoľko centimetrov. Málokedy bývajú umiestnené v konečníku.
Polypy so širokou bázou sú zriedkavejšie, s najčastejším výskytom v konečníku a esovitom zakrivení hrubého čreva (colon sigmoideum). Nevýhodou je, že rastú a zväčšujú sa plošne, čo komplikuje ich odstránenie.
Tubulovilózne adenómy sú kombináciou oboch predchádzajúcich polypov. Bývajú stopkové, ale majú rozbrázdený povrch.
Polypóza kolónu je dedičný výskyt mnohopočetných polypov v hrubom čreve. Ich počet stúpa smerom ku konečníku. Žiaľ, až polovica týchto polypov sa dokáže malígne zmeniť, čo je nielen z hľadiska liečby, ale aj prognózy veľmi zložité a nepriaznivé.
Samostatnou skupinou adenómov sú tzv. osobitné formy, kedy sa kombinujú polypy hrubého čreva s výskytom iných nádorov, najmä v lebke (Gardner – Turcott syndróm) alebo v mozgu (Turcott syndróm). Polypy kolónu sa vtedy pomerne rýchlo malígne zvrhávajú.
Hyperplastické polypy sú zapríčinené zmnožením sliznice v dôsledku jej dlhodobého dráždenia. Sú mnohonásobne menšie (3-5 mm), ploché, zásadne nezhubné a malígne sa nezvrhávajú. Patria medzi pomerne časté polypy kolónu.
Zápalové polypy, čo prezrádza už samotný názov, najčastejšie sprevádzajú niektoré z autoimúnnych chorôb, najmä ulceróznu kolitídu a Crohnovú chorobu, ale aj iné zápaly, napr. divertikulitídu (o všetkých troch sme písali niekoľkokrát, viď aj www.symptomedica.com). Ide o zmnoženie – zmnoženia sliznice na okrajoch zápalom vytvorených vredov či plošnejších porúch celistvosti sliznice, ktorých vznik vyprovokoval práve zápalový proces. Preto je nanajvýš jasné, že liečba musí kombinovať nielen definitívne riešenie polypov, ale aj správnu terapiu provokujúcej choroby.
Hamartomatózne polypy (z chybne vyvinutého tkaniva), bývajú častejšie v tenkom čreve, ale môžu sa vyskytovať aj v hrubom, najmä u detí. Majú stopky, veľkosť od 0,5 po 5 centimetrov, obsahujú drobné cysty (dutiny), s obsahom hlienovitého vzhľadu. Nezvyknú sa malígne zvrhnúť, ale ich nevýhodou je, že po odstránení sa môžu obnovovať (recidivovať). Väčšinou bývajú samostatne sa vyskytujúce (solitárne) a dokážu byť príčinou nepríjemného krvácania z čreva (krvácaniu do gastrointestinálneho ekosystému sme venovali blog v predminulom týždni).
K mezenchýmovým (zo zárodočného tkaniva) nádorom hrubého čreva patria najmä lipóm (z tukového tkaniva), lymfóm (z lymfatického tkaniva), hemangióm (z tkaniva ciev), leiomyóm (z hladkej svaloviny), fibróm (z väzivového tkaniva), neurofibróm (kedy sa kombinuje väzivové aj nervové tkanivo), endometrióza (chorobný stav z roztrúseného tkaniva maternice).
Benígne nádory mezenchýmové môžu rásť vo vnútri priesvitu čreva (intralúmenovo), v jeho stene (intramurálne), ale aj vychádzať zo štruktúr čreva, no expandovať mimo črevo. Majú v prevažnom zastúpení sklon sa postupom času malígne zvrhnúť, čo z nich vytvára potenciálne nebezpečenstvo, ohrozujúce nielen zdravie, ale aj život postihnutého.
Mezenchýmové nádory hrubého čreva sú oveľa zriedkavejšie ako epitelové. V počiatočných štádiách a nekomplikované nebývajú sprevádzané zvlášť výraznými príznakmi, sú asymptomatické. Prejavia sa zvyčajne až komplikáciami. Medzi najčastejšie patrí krvácanie, zápal, čiastočné či úplné upchanie priesvitu kolónu a malígna degenerácia. Vo všetkých prípadoch dokážu vtedy spôsobiť náhlu brušnú príhodu, ktorá vyžaduje prijatie do nemocnice a urgentné riešenie.
Diagnostika nezhubných nádorov hrubého čreva sa opiera, podobne ako v iných prípadoch, o precíznu analýzu zdravotných problémov postihnutej osoby (anamnézu). Aj s vedomím, že klinický obraz, najmä v úvodných týždňoch, býva nevýrazný. Spravidla sa týka určitých zmien v systéme vyprázdňovania, pocite naplnenosti, zvýšenej plynatosti, nevyprázdnenia po defekácii. Veľmi dôležité je zvažovať rizikovosť veku ohrozenej osoby, prípadne súvislostí, ktoré môžu vyplývať z rozboru chorobnosti blízkej rodiny dvoch, po sebe idúcich generácií.
V prípade, že sa objavia komplikácie, okruh „podozrivých“ (myslené príčin) sa zúži a nielen ich vyústením nastupuje dlhodobo vypracovaná postupnosť laboratórnych (najmä hematologických a biochemických) vyšetrení, zobrazovacích metodík (ultrasonografia, prostý röntgen a špeciálne vyšetrenia, najmä irigografické a irigoskopické, rektoskópia, kolonoskópia, vyšetrenia počítačovou tomografiou, magnetickou rezonanciou bez použitia a s využitím kontrastnej látky.
Možností je ďaleko viac, ale predsa vyšetrením s najvyšším stupňom využiteľnosti je kolonoskópia. Nielen kvôli exaktnej diagnostike, ale v mnohých prípadoch aj so súbežným vykonaním precízneho a definitívneho odstránenia nezhubného ochorenia.
Liečbe nezhubných nádorov hrubého čreva jasne dominuje chirurgický výkon, ktorého účelom je odstrániť novotvar, lebo, až na malé výnimky, ide o prekancerózu. Ideálne je, pokiaľ sú nezhubné nádory hrubého čreva dostupné endoskopicky (prístrojom vovedeným do čreva cez konečník), najmä kolonoskópiou alebo laparoskopicky (kedy sa nádor rastúci mimo stenu čreva sprístupní prístrojovou technikou vpravenom do brušnej dutiny prostredníctvom malých otvorov v prednej brušnej stene).
V oboch prípadoch ide o výkon minimálne invazívny, tým oveľa prijateľnejší, čo sa týka komfortu pacienta, vrátane intenzity záťaže pooperačnej doby (tzv. pooperačnej choroby), oproti klasickým brušným operáciám. K nim je operatér nutný siahnuť, pokiaľ ide o nádory rozsiahlejšie alebo pevne splývajúce so stenou čreva, s potrebou otvorenia čreva alebo nutnosťou odstránenia (resekcie) jeho časti či realizáciu resekcií väčšieho rozsahu. V uvedených prípadoch ide z kvalitatívneho aj kvantitatívneho hľadiska o rádovo závažnejší výkon. Nielen pre operatéra a realizačný tým, ale aj samotného pacienta.
V prípade skomplikovaného priebehu vývoja nezhubných nádorov hrubého čreva (vzniku napr. krvácania, zápalu, perforácie, obštrukcie, zaškrtenia stopky, zúženia priesvitu čreva, malígneho zvrhnutia), musí ju liečba súbežne spoľahlivo vyriešiť aj nádor odstrániť, čo je individuálne, prípad od prípadu sa od seba líši a vyžaduje mnohoročnú skúsenosť celého terapeutického tímu, ktorý operáciu pripravuje, realizuje a zabezpečuje jej pooperačnú starostlivosť.
V prípade, že diagnostik exaktne preukáže prítomnosť nezhubného nádoru hrubého čreva, pri zvažovaní ďalšieho postupu a najmä liečby nie je vhodné priveľmi špekulovať, ani otáľať a zveriť sa do rúk alternatívy, ktorá zrealizuje radikálne riešenie vo včasnom termíne.
Čiže skoré a definitívne odstránenie novotvaru.
Najmä kvôli neúprosnému faktu, že veľká časť nezhubných nádorov hrubého čreva (hoci nie všetky) predstavujú potenciálne riziko malígneho zvrhnutia.
Uvedené posolstvo chce potvrdiť a dôrazne prízvukovať aj náš dnešný príspevok.
