Cysty sú buď pravé, majú blanitú stenu s výstelkou alebo nepravé, bez vlastnej steny (najčastejšie z odumretých buniek, tkanív a ich častí).
Príčiny vzniku cýst nie sú stále dokonalým spôsobom objasnené. Predpokladá sa, že rozhoduje nepriaznivá súhra viacerých vrodených a získaných okolností.
Rovnako aj ich delenie je rôzne. Pravé cysty sú, napríklad, retenčné (zo zdržiavania obsahu, najmä rôznych žliaz, takým je ateróm z mazových žliaz, obr. 1), exsudačné (príčinou je nadmerné hromadenie tekutého obsahu, veľmi často zápalového, napr. hydrokela semenníka), implantačné (keď sa časti tela ukotvia v neprirodzenej lokalizácii, napr. koža sa po poranení dostane do hlbších štruktúr, ohraničí sa, za vzniku cysty), hyperplastické (z nadmerného a neprirodzeného bujnenia, najmä žľazového, napr. cysty prsnej žľazy zo zápalu, tzv. cystickej mastitídy po pôrode, kedy sa rozbieha tvorba mlieka), fetálne (majú pôvod v ustrnutí a zvýraznení niektorých vývojových štádií príslušného orgánu, napr. branchiogénne, zo zbytkov tzv. rebrových oblúkov), parazitálne (do tela zavlečený parazit sa „obalí“ a vznikne cysta, napr. echinokoková, obr. 2), nádorové (rastom výstelky vývojového štádia niektorého orgánu, napr. zubov).
Iné delenie rozoznáva cysty jednokomorové a viackomorové, samostatné či mnohopočetné. Podľa obsahu serózne, hlienovité, koloidné, mazové, z krvácania, olejové či plynné.
Cysty môžu mať nejakú súvislosť s povrchom tela alebo byť súčasťou niektorých vnútorných orgánov, čo má význam aj pre ich diagnostiku. Kým prvé menované dokáže ľahko odhaliť aj laik (pohľadom a pohmatom), zistiť a overiť cystu vnútorných orgánov je možné iba s použitím prístrojovej zobrazovacej techniky. Počnúc prostým röntgenologickým vyšetrením, cez ultrazvukové, pomocou počítačovej tomografie, magnetickej rezonancie a ďalších.
Cysty spravidla rastú pomaly, rádovo niekoľko rokov. Pokiaľ sú napojené na povrch tela, prípadne viditeľných slizníc, nepredstavujú, resp. zriedkakedy predstavujú život a zdravie ohrozujúci stav. Dokonca v ojedinelých prípadoch dokážu časom aj spontánne vymiznúť. Z tých, ktoré pretrvávajú, je vo väčšine prípadov v popredí ich nepriaznivý kozmetický efekt. Až ďalšími v poradí bývajú bolesť, narušenie normálnych funkcií postihnutej oblasti či orgánu alebo iné nepohodlie.
Vnútorné cysty spravidla a najmä v počiatočných štádiách človeka tiež zvlášť neohrozujú. Môžu však dosahovať aj pomerne veľkých rozmerov (mal som možnosť operovať vnútro brušnú cystu veľkosti hádzanárskej lopty). Následne škodiť zväčšovaním a útlakom zdravých štruktúr, tiež napr. samovoľným prasknutím alebo pri zápale. V týchto a podobných prípadoch môžu vyvolať zdravie ohrozujúci stav, ktorý si vyžaduje urgentné riešenie.
Medzi najznámejšie vnútorné patria cysty vaječníkov a zubné cysty. Z tých, ktoré sú dobre viditeľné pod kožou povrchu tela sú to aterómy, mazové cysty. (obr. 1, 3, 6)
Obe základné kategórie však môžu mať najrôznejšie lokalizácie, čo hrá dôležitú úlohu pri rozhodovaní sa k správnemu načasovaniu radikálneho riešenia.
Čo sa týka urgentnosti a potenciálnej závažnosti, ináč posudzujeme napr. cystu prsníka či kolenného kĺbu, umiestnenú v „golierovej“ časti krku či pod kožou chrbta medzi lopatkami, nachádzajúcu sa v oblasti vonkajších či vnútorných rozmnožovacích orgánov, v rebre či záťažovej oblasti nosných končatinových kostí, vo vlasatej časti hlavy alebo v medzihrudí (mediastine).
Niektoré cysty majú svoje špeciálne pomenovanie. Napríklad, podľa mien autorov, ktorí ich prví popísali, akými sú Bakerová cysta v zadnej podkolennej oblasti, Tarlovova cysta v oblasti chrbticového kanála, Bosniakova cysta obličiek a pod.
Z povedeného plynie aj skutočnosť, že riešenie cýst zabezpečujú rôzne medicínske odbory, čo pre laika môže byť nezriedka až mätúce.
Objavenie sa cysty, ktorá je viditeľná aj zrakom, zvyčajne poriadne vyľaká. Postihnutý sa obáva najmä, že ide o nejaký zhubný novotvar. Preto je dôležité, aby ošetrujúci lekár svojho pacienta nielen precízne vyšetril, ale aj náležite presvedčivo i patrične dôrazne ubezpečil, že tomu tak rozhodne nie je. Prospeje to pacientovi aj lekárovi. Pre oboch sa je ľahšie prepracovať aj k prípadnému radikálnemu riešeniu, ktorou je operácia.
Liečba cýst je výhradne chirurgická, aj keď existujú výnimky. Napríklad, skúsený odborník dokáže tlakom porušiť stenu gangliónu (cysta z väzivových a kĺbových štruktúr, obr. 5), jej obsah sa po vnútornom prasknutí „rozleje“ pod kožou a následne vstrebe. Okrem toho, že ide o pomerne bolestivý výkon, veľmi často sa tieto cysty obnovujú (recidivujú), čo definitívne operačné riešenie síce momentálne oddiali, ale aj tak neodstráni.
Z chirurgických výkonov dnes prevláda úplné a definitívne vyňatie cýst. V minulosti využívané vyprázdňujúce punkcie, či všitie cysty do iného orgánu (marsupializácia) sú dnes menej časté.
S chirurgickým odstránením cýst, najmä týkajúcich sa vnútorného orgánu, nie je vhodné pridlho otáľať. Škodia totiž rastom, útlakom, tým obmedzením prirodzených funkcií orgánu, ktorého sú súčasťou, čo môže vyvolať reťazenie ďalších nepríjemných súvislostí, ktoré zdanlivo, s nimi nesúvisia. Cysta dokáže potrápiť aj vtedy, pokiaľ spontánne praskne, zinfikuje sa, vytvorí nežiaduce fistuly (mokvajúce spojenia medzi obsahom cysty, iným orgánom alebo vonkajškom), druhotne sa poraní či zakrváca, ale za určitej nepriaznivej súhry okolností môže vyprovokovať nádorové bujnenie, čo už je krajne nežiaduca komplikácia.
V dnešných časoch je rozhodovanie sa, najmä ohľadom riešenia cýst vnútorných orgánov o niečo priaznivejšie, lebo nové operačné techniky, hlavne laparoskopické operácie (vtedy sa malým otvorom vpraví do brušnej dutiny prístroj, ktorým operatér dokáže urobiť plnohodnotný aj precízny výkon, jeho priebeh priebežne sleduje a zabezpečuje pomocou optického zariadenia, ktoré umožňuje vykonať operáciu pod stálou kontrolou zraku) a iné tzv. endoskopické výkony (prístrojmi, ktoré umožňujú sprístupniť duté orgány a priestory tela, napr. tráviaci trakt, dýchacie cesty, hrudnú dutinu, ale aj kĺby) ktoré výrazne menej zaťažujú pacienta a výdatne zmierňujú aj nepohodlie pooperačného obdobia.
Preto sme sa rozhodli na nich upozorniť.
Na jednej strane, aby pri svojom vzniku neinformovanú osobu príliš nevyľakali, na druhej, aby pacient jej definitívne riešenie pridlho neodkladal.
Vyhol sa tak následným a druhotným komplikáciám.
