Takúto harmóniu poskytuje reality šou Slnko, seno, slanina prerušovaná zábermi kolektívu snedých kvázidomorodcov s bobkovými listami na hlave a s červenými náhrdelníkmi z umelých kvetov, ktorí vystupujú z vody a nad hlavami držia tablety a smartfóny. Vtedy neviem, koho mám ľutovať viac.
Či Bučkovcov, známych to slnkosenoslaninárov, alebo komparzistov z reklamy, ktorá tvrdí, že podľa starej legendy k nám raz príde more telefónov a chudáci komparizisti kvôli tomu musia nachvíľu zadržať dych, aby sa neutopili ešte predtým, než za umelecké vystúpenie, umocnené ladnými pohybmi na pláži, dostanú honorár.
Alebo by bolo metodologicky správnejšie porovnávať úroveň tvorcov týchto dvoch televíznych zložiek? Teda úroveň tvorcov reklamy a dramaturgov zodpovedných za Bučkovcov a podobné šťavnatosti? Mimochodom, keby sa seriál volal len „slanina", bolo by to s jeho úrovňou podľa mňa vo väčšej harmónii.
Naozaj neviem, čo by bolo správnejšie (a to ešte porovnávam psa s náhrdelníkom z reklamy s informáciou, podľa ktorej je vraj jedna Bučková trestne stíhaná) a som z toho dáky zmätený, ako to v inej súvislosti povedal major Terazky alias Pavel Landovský vo filme Černí baroni.
Takúto úroveň televíznej zábavy, ktorú vhodne ilustrujú americké krváky a nočné súťaže s otázkou, koľko je jedna plus jedna, vnímam ako povinnú daň spoločenského poriadku po roku 1989. V ňom úroveň určuje masa ľahko zmanipulovateľných a chamtivých spotrebiteľov spokojných s ultraľahkou, umnezaťažujúcou zábavou.
Ale musí byť tá daň taká vysoká?
Nemusela by. Inšpiráciou nám môže byť samotná reklama a fakt, že vykazuje vyššie decibely ako všetko ostatné, čo televízie vysiela. Čo tak, milé televízie, ešte pritvrdiť a reklamu púštať na plné...veď viete čo. Ľudia by postupne ohluchli a sme v ažurite.
