Bolo by určite zaujímavé vedieť, či autori ministerskej správy o stave školstva, ktorí pri tomto konštatovaní zrejme vychádzajú aj z nelichotivého umiestnenia slovenských žiakov v medzinárodnom meraní PISA, majú aj konkrétnejšiu predstavu o tom, ako tieto zámery uviesť do praxe. Stačí, keď sa gramatika na základných školách zredukuje a redukciou ušetrený priestor sa venuje rozvíjaniu schopností rozumieť textu a čítať tabuľky a grafy? Stačí, keď zvýšime počet hodín matematiky na úkor iných predmetov a už sme „v ažurite"?
Obávam sa, že tak ako doteraz všetky reformy vzdelávania v ére Slovenskej republiky, všetky snahy výraznejšie poludštiť obsah vzdelávania, aj toto Čaplovičovo úsilie zostane len na úrovni deklarácie, bez citeĺnejšieho zásahu do obsahu a metód vzdelávania na základných i stredných školách.
Prečo ten pesimizmus?
Ako redaktor niekdajších Učiteľských novín som od roku 1993 do roku 2004, kedy tieto noviny zanikli, sledoval všetky reformy vzdelávania na Slovensku. Každá reforma, aj tá posledná z dielne Jána Mikolaja nadväzujúca na národný program Milénium, mala len plno rečí o rozvíjaní schopností, pestovaní zručností, budovaní kompetencií a ako hovoria Česi, „skutek utek". Reálne sa v školách naďalej vedomosti memorujú, žiaci sa učivo bifľujú a o tzv. činnostnom učení, o zážitku z poznávania, o dobrodružstve poznávania môžeme naďalej len snívať.
Len si spomeňme, koľko vody namútili deklarácie o „budovaní kľúčových kompetencií" spred desiatich rokov a čo z nich v školách zostalo. Ak by sa za celý ten čas tieto kompetencie naozaj budovali, nemusel by dnes minister Čaplovič hovoriť o potrebe „menej gramatiky a viac schopností rozumieť textu". Jednoducho, školstvo (ďalšie rezorty nevynímajúc) tlačí nevyriešené problémy stále pred sebou.
Odpoveď na otázku, prečo to tak je, je nelichotivá. Nevieme, preto ani nechceme. A nevieme a nechceme preto, lebo je to ťažké. Je ťažké si sadnúť nad materinský jazyk, povedať si, čo jeho vyučovaním chceme na tom-ktorom stupni u žiakov dosiahnuť a podľa tohto, podľa ničoho iného, skonštruovať obsah. My si zakaždým vyberáme cestu ľahšieho odporu. Opravujeme, prepisujeme, škrtáme, dopĺňame staré učebné osnovy predmetov. Občas presunieme nejaké to učivo o ročník vyššie, lebo sa nám zdá pre žiakov priťažké. A občas do starých osnov pridáme, či výstižnejšie prilepíme niekoľko moderných slov bez toho, že by sme ich rozmenili na činy, konkrétne kroky, učivá. A tomu hovoríme reforma?
Je to rovnako racionálne ako neustále sa snažiť opravovať staré rozhegané auto namiesto toho, aby sme si kúpili nové. Je to rovnako produktívne ako neustále meniť jednotlivé slová v sto rokov starom odbornom článku namiesto toho, aby sme napísali nový. Nový, určený nie pre predchádzajúce, ale pre toto tisícročie a jeho druhú dekádu. A matematika?
O modernizácii jej obsahu na základných školách, o konkrétnych krokoch k nej vedúcich, o tom, ako z matematiky spraviť predmet pestujúci logiku a presnosť myslenia, som sa za roky redaktorskej praxe rozprával s mnohými odborníkmi, autormi učebných dokumentov, a odpoveďou bolo tápanie, rozpaky, neistota. Tí stí odborníci však bili na poplach, keď niekdajší minister školstva Mikolaj zredukoval hodinovú dotáciu matematiky. Akoby vyšší počet hodín automaticky priniesol vyššiu kvalitu... Je nereálne očakávať, že v dnešnom uponáhľanom a povrchnom svete, vo svete, v ktorom sa všetko začína a končí voľbami, by si niekto dovolil luxus popracovať na naozajstnej reforme vzdelávnia presahujúcej horizont 4 rokov.
Veď napokon stav, keď zajtra budeme učiť to, čo včera, a tak, ako doteraz, vyhovuje každému: ministrovi, učiteľom i žiakom.
