Veď o čom inom svedčia najnovšie vraj reformné kroky ministra školstva spočívajúce v redukcii školou voliteľného obsahu vzdelávania na úkor centrálneho posilnenia matematiky? Je zvýšený počet hodín ktoréhokoľvek predmetu zárukou zvýšenia vedomostí a zručností žiakov v tomto predmete? Je to obdobné ako nádejať sa, že s dĺžkou mandátu poslanca rastie jeho odbornosť a kvalita jeho práce. Rovnakého druhu je argument, že keď budú mať učitelia vyššie platy, dostavia sa lepšie výsledky vzdelávacej práce.
Vôbec, na Slovensku sme si akosi zvykli riešiť problémy jedinou zmenou, jediným spôsobom, jediným opatrením. Neosvedčilo sa viac zdravotných poisťovní? Tak ich zrušme a ponechajme jedinú. Málo sa učitelia priebežne vzdelávajú? Tak zaveďme kreditový systém, kde učiteľ získa kredity za absolvované školenia bez ohľadu na ich kvalitu i to, či takýto druh školenia učiteľ vo svojej práci zužitkuje.
Apropós, učitelia. Keby sme sa ich opýtali, či podporia takú reformu, ktorá od nich bude vyžadovať viac práce, asi by sme sa radostného výskotu nedočkali. Nemožno sa im však čudovať. Doterajšie vlády prehajdákali ich chuť niečo meniť nedotiahnutými reformami. Tých okolo učiteľov prehrmelo niekoľko a po krátkych búrkových výbojoch vyšumeli do stratena.
Bezradnosť doterajších ministerstiev školstva však nie je jedinou bezradnosťou rezortu. Výrazne k nej okrem učiteľov prispievajú aj odborníci pedagogickej vedy. Nevedia sa zhodnúť na filozofii školy, na jej základnej úlohe. Má škola prispievať najmä k socializácii človeka, k pestovaniu disciplíny a sebadisciplíny, alebo má skôr rozvíjať individuálne prednosti a potreby dieťaťa? Má škola žiakovi ponúkať obsahy a učivá, ktoré budú blízke jeho prirodzeným záujmom v tom-ktorom veku, má sa usilovať žiaka na hodinách zaujať a ponúkať mu „dobrodružstvo poznávania"? Alebo je doterajší obsah a spôsob vzdelávania, poznačený prílišnou šírkou a z toho vyplývajúcim memorovaním, v poriadku, lebo dopredu nemôžeme vedieť, čo žiak z toho množstva poznatkov v živote zužitkuje?
Na týchto a podobných otázkach sa nevedia zhodnúť ani učitelia, ani pedagogickí vedátori, tak čo potom možno očakávať od ministerských úradníkov? Nezostáva im potom prezentovať sa pred verejnosťou len takými povrchnosťami a zúfalosťami, ako je zvýšenie hodinovej dotácie matematiky? Viac matematiky! Správne! Veď matematika rozvíja myslenie! Do akej miery tá dnešná školská, to už neskúma nikto. To by totiž mohlo trvať príliš dlho a my (my?) predsa potrebujeme výsledky ešte v tomto volebnom období !!!
Napriek všetkému sa na Slovensku vyskytujú optimisti, ktorí veria, že aj v školstve to bude raz na Slovensku lepšie. Lepšie aj bez zásadných spoločenských a prírodných zmien, ku ktorým môžeme s troškou nadsázky priradiť hladinu Dunaja v Bratislave vo výške 40 metrov.
Optimistom odporúčam do pozornosti dve myšlienky. Autorom prvej je Lev Trockij, ktorý o optimizme prehlásil, že je ópiom ľudstva. Autorom druhej je nemenovaný poslanec NR SR, ktorý v súkromnom rozhovore vyhlásil: „Rozumné riadenie vecí verejných a demokracia nejdú dokopy."
